Badnjak bolo poleno výhradne z dubu, buku alebo jaseňa, ktoré sa pálilo na Vianoce a predtým počas kračúnu. Hospodár na tento cieľ vopred vyhliadol vhodný strom. Keď ho dovliekol do domu, obliekli ho do mužských šiat, spievalo a tancovalo sa okolo neho. Nakoniec ho dali na ohnisko (neskôr do pece), kde sa pomaličky prepaľovalo, neskôr aj niekoľko dní. Každý, kto prišiel na návštevu, obradne udrel do horiaceho polena. Tradovalo sa, že čím viac iskier z neho lietalo, tým štedrejší bude pre rodinu nasledujúci rok.
Obrady spojené s prípravou
Každá domácnosť pripravuje spravidla jeden badnjak, hoci v niektorých regiónoch sa ich pripraví viac. Polená môžu byť zrezané z rôznych druhov stromov. V niektorých častiach Kotorského zálivu každá domácnosť pripravuje štyri badnjaky, pretože sa tam pália nielen na Štedrý deň, ale aj v predvečer Nového roka, v deň Troch kráľov a sviatku svätého Sávu.
V meste Grbalj na juhozápad od Kotoru sa počet polien rovná počtu osôb v domácnosti. Badnjak spojený so ženou v dome sa nazýva bednjačica, čo znamená ona-badnjak. Rovnaký termín sa používa aj v iných oblastiach, kde sa rúbe len dvojica dubových polien, v takom prípade sa bednjačica vzťahuje na menšie z nich. V Resave sa badnjačica pripravuje z talianskeho dubu a badnjak z tureckého duba.
Oba kmene môže gazda odrezať z toho istého stromu, ak je dostatočne vysoký, badnjačica potom pochádza z hornej, tenšej časti kmeňa. V niektorých regiónoch sa k tejto dvojici pripája tretí kmeň nazývaný badnjačić – „detský badnjak“. Hoci sa na badnjak zvyčajne používajú mladé a tenké stromy, v oblasti Bukovica sa pripravujú dva pomerne hrubé kmene s priemerom 30 až 50 cm a jeden tenší (tzv. trojica). V iných oblastiach sa namiesto kmeňa zbierajú zo zeme suché dubové konáre.
Obradný príchod badnjaku
Večer muž z rodiny prinesie do domu ich badnjak. Ak je ich viac ako jeden, za hlavný sa považuje ten najhrubší z nich, ktorý sa prinesie ako prvý. Muž prekročí prah a pravou nohou najprv pozdraví zhromaždenú rodinu slovami: „Dobrý večer a šťastný Štedrý večer vám prajem.“
Žena domu mu pozdrav opätuje slovami: „Nech vám Boh dá pohodu a nech máte šťastie“ alebo „Veľa šťastia vám prajem a spolu s vami ešte veľa rokov“ a potom hodí na muža obilné zrno. V Čiernej Hore stoja dve ženy so zapálenými sviečkami na oboch stranách dverí domu, keď sa badnjak vnáša dovnútra.
Hneď po prinesení badnjaka, alebo na niektorých miestach tesne predtým, sa na podlahu rozprestrie plná náruč slamy. Slama sa zvyčajne prináša s rovnakými pozdravmi a hádzaním obilia ako badnjak.
V Čečave v severnej Bosne si potom deti ľahnú na slamu, predtým zavrú oči a perami si vyberú steblo: dieťa, ktoré si vyberie najdlhšie steblo, bude vraj v nasledujúcom roku najšťastnejšie. Bežným zvykom je rozsypať na slamu hrsť vlašských orechov, ktoré sa pozbierajú a vynesú z domu ráno na druhý deň po Vianociach.
Pálenie badnajku
Po položení badnjaka na oheň všetci členovia rodiny v Čečave pobozkali jeho rozrezanú plochu na hrubšom konci. Gazda vtedy vzal džbán vína a nalial ho na badnjak. Pri tom hovoril: „Daj, Bože, aby v tomto dome bolo zdravie a radosť, aby sa nám dobre rodilo obilie a vinič, aby sa nám rodili zdravé deti, aby sa nám zväčšoval majetok na poli, v ohrade a v stodole!“ alebo: „Buď pozdravený, badnjak, veseljak! Ja ti dávam pšenicu a víno a ty mi dávaj všetko dobré a pokoj!“ alebo podobne. V niektorých oblastiach sa popri názve badnjak používa aj názov veseljak (doslova „veselý“).
Hlava rodiny vypila z džbánu pohár vína, po ktorom sa podáva ostatným členom domácnosti. Nasleduje štedrovečerná večera.
Po štedrej večeri
Nikto z členov rodiny by nemal zaspať skôr, ako poleno prehorí. Inak môže v nasledujúcom roku po niektorého z nich prísť náhla smrť.
V okamihu, keď sa badnjak prepálil hlava rodiny pobozkala poleno, poliala ho vínom, alebo si naň pripila. Člen rodiny, ktorý si túto udalosť všimol ako prvý, mohol dostať odmenu. Muži na oslavu vychádzali von a strieľali zo svojich zbraní. Keď sa poleno prepáli, niektoré rodiny nechajú oheň zhasnúť. V iných rodinách muži počas noci striedavo strážia, aby badnjak horel.
Keď badnjak prehorí, hrubší koniec sa často vyberie z ohňa a použije sa podľa miestneho zvyku: môže sa nosiť okolo úľov, uhasiť a umiestniť medzi konáre mladej slivky, alebo jablone.
Badnjak v Bulharsku – budnik
„Budni vecher“ je Bulharský Štedrý deň. Prípravy začínajú ešte pred svitaním, keď bol mladý muž poslaný v najlepších šatách do lesa, aby sťal časť dubu, alebo hrušky. Poleno z tohto stromu bolo použité ako „budnik“. Skôr, než mládenec zaťal po prvý raz sekerou, musel sa k stromu pomodliť za odpustenie. Poleno (ktoré bolo hrubé, na dĺžku aj viac než metre dlhé a teda poriadne ťažké) musel niesť na ramene, pretože sa cestou domov nesmelo dotknúť zeme.
Po príchode do domu sa mladý muž zvyšku rodiny tri krát pýta: „Oslávite tohto mladého boha?“ a dostáva tri krát pozitívnu odpoveď: „Oslávime ho, vitajte!“.
Potom sa na jednom konci budnika vyvŕta diera, ktorá sa naplní vínom, olejom na varenie a kadidlom. Diera sa zaštupľuje a tento koniec polena je zabalený do bielej ľanovej handry predtým, ako je budnik pri súmraku slávnostne zapálený v krbe.
Budnik je v Bulharsku považovaný za majiteľa mocnej liečivej sily. Musí horieť celú noc. Celá rodina je počas noci zhromaždená okolo horiaceho badnika. Ráno, keď vyjde slnko, je oheň zahasený pomocou vína. Oheň polena má rodinu chrániť počas najdlhšej noci v roku. Zapaľuje sa s poslednými slnečnými lúčmi aby vstrebalo silu umierajúceho slnka a hasí sa v prvých lúčoch znovuzrodeného boha. Dôkazom dôležitosti tohto rituálu je to, že Štedrý deň sa prekladá do bulharčiny ako „Budni Vecher“.
Zdroje: Katarína Nádaská; Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch; 2018
J. Vukmanović; „Božićni običaji u Boki Kotorskoj“ 1962
N. I. Tolstoy, „Бадњак“. In Svetlana Mikhaylovna Tolstaya and Ljubinko Radenković (ed.). Словенска митологија: енциклопедијски речник 2001
Komitska Anita. „Бъдник“. Коледа (in Bulgarian). Asen Gramenov 2008
DiscoverBulgaria.com; Christmas Traditions in Bulgaria
A. Đurđev; „Годишњи обичаји“. Рађевина: обичаји, веровања и народно стваралаштво 1988
M. T. Vuković, „Божићни празници“. Народни обичаји, веровања и пословице код Срба 2004