Černokňažník je mužská postava, ktorá podľa slovenských poverových predstáv riadila a ovládala prírodné živly a ovplyvňovala počasie. V poverových poviedkach vie černokňažník okrem lietania v povetrí a čarovania tiež hľadať poklady a vzácne rudy v zemi.
Najčastejšie mal podobu čierneho mnícha v dlhom rúchu, ktorá sa zachovala aj v rozprávkach. V oblasti Kysúc a Trenčína ho nazývali černokrižník a popisovali ho ako mladého chudého človeka s krížom cez nos a širokým klobúkom. Niekedy mal pri sebe veľkú knihu (v časoch, keď málokto dokázal čítať). Na Zamagurí a na Spiši bol známy ako planetnik, chmurnik, chmarnik a mal vzhľad chudého muža v dlhom dotrhanom plášti.
Černokňažník ovládal prírodné živly a ovplyvňoval počasie. Lietal na drakovi (šarkanovi), s pomocou ktorého ovládal ťažké mraky, zmrazoval vodu, vyvolával búrku a krupobitie. Jedol len vajcia od čiernej sliepky a pil mlieko iba od čiernej kravy alebo kozy. Dom, v ktorom ho dobre pohostili, bol chránený pred bleskom. Ale tým, ktorí ho odmietli počastovať, alebo ho oklamali, sa pomstil.
Na horných Kysuciach sa verilo, že ak ide búrka, to černokňažník draka na reťazi vlečie. Odtiaľ je aj tento zachytený takýto príbeh:
„Vo Vysokej nad Kysucou, priam v strede dediny, žila stará osamelá žena. Volali ju Staškovanka. Jej osoba bola opradená rúškom tajomnosti. Raz sa stala divná vec, na ktorú pamätníci dlho spomínali. Kosili a sušili sená na lúkach, kde ide teraz železnica. Bol sparný deň, nad dedinou visel divný opar, ale seno sa sušilo. Ľudia horúčkovito prevracali a roztriasali hriadky, len aby čo najviac uschlo a dostalo sa pod strechu. Lenže skoro celé nebo sa zatiahlo ťažkými čiernymi mrakmi. Zodvihlo sa vetrisko a Perún sa prvými ohnivými šípmi zastreľoval, aby sa mu lepšie triafalo. Ľudia boli zúfalí, lebo väčšina sena išla zmoknúť.
Z malej chalúpky vyšla Staškovanka. Nedbala na drsné poryvy vetra, čo kymácali jej drobnou postavou. Postavila sa uprostred lúky, otvorila veľkú knihu, čo mala pod pazuchou, a začala zariekať. Pravou rukou robila znamenia kríža a kričala zaklínadlá. Nebolo jej slovám rozumieť. Na oblohe sa z čiernej húľavy zrazu vytvoril akýsi obraz, sťaby černokňažník na koni! Mrákavy sa valili jedna cez druhú, kôň sa pod černokňažníkom spínal a zrazu začal ťahať húľavy preč! Hrnuli sa všetky jedným smerom, rovno k farskému kostolu. A tam po chvíli vypustili všetok svoj obsah.
Z oblohy sa valili prúdy vody a kusy ľadu, veľké ako slepačie vajcia! Víchrica v okolí lomcovala strechami a stromami, ale na lúku s hrabačkami, kde na zemi ležali pásy sena, nepadla ani kvapka. Farský potok sa ale rozvodnil, všade ležali hromady ľadu. Osamelá žena, ktorú volali Staškovanka, onedlho umrela. Nikto už potom o nej zlého slova nepovedal.“
Srbský černokňažník: oblačar
V ľudovej slovesnosti Srbov ochranu pred krupobitím poskytoval muž nazývaný oblačar. Oblačar sa ponáhľal priamo pod tmavý mrak, akonáhle sa objavil nad poliami jeho dediny. Tam pobehoval sem a tam, mával rukami alebo držal palicu zdvihnutú smerom k oblaku. Nezastavil by sa, kým by nebol úplne vyčerpaný a premočený. Takto oblačar bojoval proti obrovskému hadovitému démonovi nazývanému aždaja, o ktorom sa predpokladalo, že lieta v sprievode svojej družiny v nízkych tmavých oblakoch a zo širokej tlamy chrlí krúpy. Ak sa mrak vzdiali od dediny bez toho, aby vypustil krúpy, znamenalo to, že oblačar premohol aždaja a jeho družinu.
V niektorých oblastiach sa tiež verilo, že existujú ženy, ktoré dokážu odstrániť nebezpečenstvo ničivého počasia pomocou čarodejníctva. V ostatných ohľadoch boli títo ochrancovia normálnymi jednotlivcami, ktorí žili a pracovali vo svojich komunitách rovnako ako ostatní. Zduhač, tiež známy z balkánu, bojoval proti búrkam iným spôsobom.
Planetnici a chmurnici
V Poľsku bytosti ovládajúce počasie nazývali planetnikmi (alebo chmurnikmi). Planetnik bol „bosor“ – prototyp slovanského „šamana“. V závislosti od okolností mohli byť planetníci voči ľuďom priaznivo alebo nepriateľsky naladení.
Planetníci boli vybraní muži obdarení mocou ovládať počasie. Tesne pred búrkou sa vzniesli k oblohe (alebo k dúhe) a vo vzduchu bojovali so vzdušnými drakmi symbolizujúcimi búrkové mraky a krupobitie. Alebo vyšli do poľa a búrku odohnali magickými zaklínadlami.
Niekedy ľudia planetníkmi nazývali aj karpatských a podhalanských gazdov, ktorý praktizovali čarodejníctvo. Tí často pôsobili ako miestni liečitelia, z chalúp odháňali strašidlá a zlomyseľných duchov.
Duše planetníkov, ktorí zomreli samovražednou smrťou, sa vracajú do sveta živých ako duchovia. Telá takýchto zasa zostávali spútané kliatbou v podobe zmije, kým sa nenaplnil planetníka, ktorý sa ako samovrah túžil vrátiť zo záhrobia a opäť čeliť prízrakom.
Úcta k démonom vetra a oblačným javom je všeobecne rozšírená a siaha do najstarších období. Slovenský černokňažník, planetnik, aj juhoslovanský oblačar sú navzájom značne podobný. Načrtáva nám to starobylý základ viery v ľudí ovládajúcich počasie. Spája ich okrem moci nad počasím mužské pohlavie, schopnosť čítať, obojakosť charakteru, spojitosť s drakmi/hadmi a potulný život. Snáď by sa dali tieto postavy spojiť ešte s bohom spomínaným medzi východnými Slovanmi – Stribogom.
Zdroje: K. Nádaská & J. Michálek, Čerti, bosorky a iné strašidlá, 2015 J. Marec; Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach, 2011 Svetlana Mikhaylovna Tolstaya, Ljubinko Radenković. eds. Словенска митологија: енциклопедијски речник [Slavic mythology: encyclopedic dictionary], 2001 Andrzej Szyjewski; Religia Słowian, 2004 Adrian Mianecki, Płanetnik; Słownik polskiej bajki ludowej, 2021
