Dušičky je novší názov pre prastarý sviatok, ktorý sa mohol pôvodne nazývať „dedovia“, či „dedkovia“ (od praslovanského slova „dědъ“), ale neznačí to len mužských predkov, ale predkov všeobecne. Poliaci si zachovali pôvodný názov Dziady.
V slovanskej ľudovej kultúre boli sviatkami mŕtvych. Dziady sa slávili v rodinnom kruhu. Obyvatelia domu čakali na príchod duší svojich predkov do svojho domu. Tým sa tento sviatok odlišuje od ostatných spomienok, keď živý navštevovali hroby.
Dziady sa konali sa spravidla štyrikrát (niekde šesťkrát) do roka, v sobotu (Velesov deň). Najstaršia zmienka o týchto sviatkoch, konkrétne o ich letnom čase, pochádza z ruského mesta Stoglav z roku 1551. Ale Ibn Rusta počas svojej cesty v roku 903 n.l. zaznamenal:
„Svojich mŕtvych spaľujú… Na druhý deň po pohrebe človeka, keď ho spopolnia, vyberú popol a uložia ho do urny, ktorú pochovajú na kopci. Po roku umiestnia na kopec dvadsať urien, viac alebo menej. Rodina sa tam zhromaždí, naje sa a napije a potom všetci odídu domov.“
Hostina pre predkov
Slovania si nepredstavovali, že duše zomrelých sa sýtia predkladaným pokrmom – pre duchov mala význam vôňa pokrmu. Preto sa ako pokrm predkom predkladal čerstvo upečený (ešte voňavý) chlieb, čerstvo upečené mäso a podobne. Tento pokrm sa neskôr (keď sa predkovia nasýtili vôňou) zjedol.
Okrem toho na stôl umiestňovali ďalšie lyžice – pre predkov (iba lyžice, pretože to bolo v časoch, keď celá rodina jedla z jednej misy). Predkovia sú spokojní, ak je jedlo pripravené a podávané správne. Vyjadrujú nespokojnosť, ak príbuzní zabudli pripraviť pamätnú večeru, alebo niečo vykonali zle. Napríklad nože a iné ostré predmety sa pred týmto sviatkom vynášali z domu a zatvárali v truhlici. Verilo sa, že dobrí duchovia predkov by si mohli ublížiť.
Počas Dziadov sa nesmelo vykonávať mnoho každodenných prác. Podľa viery by mohli poškodiť duše v okolí. Príkladom je zákaz hlasného smiechu alebo behu, ktoré by mohli vystrašiť mŕtvych. Bolo tiež zakázané používať ostré nástroje alebo ihly. Posledné, čo naši predkovia chceli, bolo prišiť dušu na kúsok látky.
Lenže prichádzať mohli aj zlí duchovia. Aby odplašili neželaných návštevníkov v podobe zlých duchov alebo démonov, niektorí účastníci zábavy si počas Dziadov nasadzovali drevené masky kraboszky alebo ich rozmiestňovali po domoch. Na druhý deň po Dziadoch sa masky vložili do ohňa, aby nevyplašili pozitívne duše, ktoré sa ešte nachádzali v okolí.
Zvyk sláviť Dziady alebo Deň všetkých dušičiek je silne spojený s ešte staršími vierami. Hovoríme o Domvojoch, ktorí boli strážnymi duchmi domov. Domvoj bol považovaný za bytosť, ktorou sa stal zosnulý predok. Ten žil istý čas v chalupe, aby podporoval svojich príbuzných.
Ako sa dziady prekrývali a deformovali
Pôvodné všeslovanské zvyky komunikácie s dušami zosnulých predkov cirkva potláčala a postupne strácali na dôležitosti. Poľsku boli mnohé časti tohto sviatku zaradené do cirkevných obyčajov. Vďaka tomu sa práve tam zachovali rituály najdlhšie: slávili sa ešte v 19. storočí. Kronikári a etnografovia tej doby ich mohli pre nás zaznamenať. Ako hovorí A. Brückner:
„Najdôležitejšia každoročná obeta bola vykonaná na jeseň, po zhromaždení všetkej úrody. Začiatkom októbra šli ľudia dolu do výklenkov (svätýň), posvätených hájov s manželkami, deťmi, ďalšími členmi domácnosti a obetovali bohom voly, kozy a iné zvieratá po tri dni, pálili a zarezávali obete, potom bohato hodovali; pili aj ženy.“
Záznamy o uctievaní predkov
Slovania si ctili duše predkov – diedci (Dalimil, česká kronika), ded (slovenský folklór) – ktoré žili v dome so súčasnými obyvateľmi. Dá sa predpokladať, že pred tisícročím mal každý dom miesto (oltárik) s malými sochami dedov a báb, svojich predkov.
Bieloruský hospodár ešte v časoch renesancie ponechal jedlá cez noc na stole s vzývaním:
„Svätí dedovia, príďte k nám večerať, pozývam vás na večeru!“
Pripomeniem ešte údaj z povesti o praotcovi Čechovi a členoch jeho sprievodu, ktorí keď hľadali nový domov „niesli svojich dedkov na pleciach“ (Kosmas: in humeris, Dalimil: na pleczy). Do tohto obrazu zapadá aj Srbská predstava, že ochranný duch sedí každému na pravom pleci, alebo bieloruský výraz „Babka aj dedko zaplečnyja“, tj. Duchovia predkov bývajú na pleciach každého človeka, ako aj všeobecne doložený zvyk prenášať pri sťahovaní obradne domáceho ducha so sebou do nového príbytku.
V Bulharsku sa nazývajú „stopanova gozba“. Stopan (či stopanin) je duch predka, ktorý chráni dom, ktorom prebýva. V Poľsku je spojenie tohto sviatku a ochranca domu rovnaké – ako Dziady sa tu označuje aj duch domu. Všeobecne platí, že v priebehu roka sa obrady Dziadov konajú podľa podobného scenára, hoci pre každý takýto obrad existujú charakteristické črty (potreba zvláštnych jedál na stole podľa ročného obdobia, potreba určitého počtu jedál, vykonanie určitých rituálov atď.).
Hodovanie s mŕtvymi v určitý deň roka sa často vyskytuje aj v iných kultúrach.
Zdroj: Bájesloví slovanské ; Jan Máchal; 1995
Populární démonie Polesie; E. Levkievskaya, L. Vinogradova.; 2014
VÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů. Praha: Panorama, 1990
Wysłany przez Piotr Kizewski; Dawne tradycje i zwyczaje, Poza Szlakiem; DZIADY DAWNE ZWYCZAJE, TRADYCJE I OBRZĘDY SŁOWIAN