Irij (či raj, poľsky wyraj) je mýtické miesto v slovanskej mytológii, kde odlietajú vtáky na zimu a kam odchádzajú duše po smrti. Predpokladá sa, že vtáky prinášajú jar (aj deti) práve z irij. Ďalším podobným miestom je náv.
Už v predkresťanských časoch sa slovom raj alebo irij označoval príbytok blažených. Cestovateľ Ibn Fadlán ho opisuje ako zelenú záhradu. Kupec al-Mas’udí zas v zápiskoch spomínal, že slovanské vdovy túžili byť upálené, aby mohli vstúpiť do raja so svojimi manželmi.
Rozbor slova irij
Slovo irij nesie významové konotácie s vodou, vodnými plochami, v ktorých sa nachádzal. Samotné slovo mohlo pôvodne označovať more (či vodné plochy všeobecne). Etymologická rekonštrukcia slova, umožňuje spojiť irij s najstaršími slovanskými predstavami o druhom svete, ktorý sa nachádza pod zemou alebo za morom, kam vedie cesta cez vodu. Slovanské národy v pôvodnom duchovne považovali vtáky, ktoré na zimu odlietajú do irija a na jar sa vracajú, za ľudské duše. Verili, že tam na zimu odchádzajú aj hady, ktoré sú tiež spojené s dušami mŕtvych.
Podľa niektorých ľudových rozprávaní ľudská duša odchádza z tela do irija počas spálenia na hranici. Tam však nezostáva navždy. Po určitom čase sa vracia do lona tehotnej ženy (v tejto viere možno vidieť stopy reinkarnácie) – nesie ju bocian, alebo nočný vták.
Boris Uspenskij po analýze rozsiahleho etnografického materiálu dospel k záveru, že „irij“ bolo všeobecné označenie iného sveta. Irij ľahko splynul s cirkvou šíreným učením o nebi ako rajskej zemi.
Rozprávky
V rozprávkach sa už nespomína irij, ale „oný svet“ a je pomenovaný rôzne. Často je nazývaný tridsiatym kráľovstvom, objavuje sa aj záhrobie a podobne. Toto miesto sa nachádza ďaleko za morom, na konci Mliečnej cesty. Niekedy ho rozprávači opisovali ako záhradu za železnou bránou, ktorá bránila živým vstúpiť, nachádzajúcu sa v korune kozmického stromu. Vo vetvách stromu hniezdili vtáky, ktoré sa zvyčajne stotožňovali s ľudskými dušami.
Toto miesto má spojitosť so slnkom. Stoja tam paláce zo zlata a striebra. Rozprávky hovoria o tom, že sa tam nachádza zlatý poklad, zlaté jablká, alebo vták ohnivák. V týchto rozprávkach má raj skôr podobu sveta mocných nadprirodzených bytostí, než sveta mŕtvych duší, aký by sme si predstavili dnes.
Folklórne predstavy o raji
Ukrajinci rozlišujú medzi vtáčím a hadím rajom. Vtáčí raj sa nachádza za horami, za morom, za lesmi. Hadí raj je pod zemou a je to veľká diera v lese, kde sa hady na zimu zhromažďujú do klbka. Cesta hadov do raja môže viesť cez stromy (ktoré spájajú oba svety). Vtáky a hady odchádzajú do raja na Vynášanie (14. septembra) a vracajú sa 26. marca.
Podľa ľudových predstáv tam ako prvá chodí kukučka, pretože má kľúče, ako posledný bocian. Niekedy sa „vyrei“, „irei“, „digi“ nazývajú sťahovavé vtáky, alebo hady, ktoré sa chystajú na zimný spánok. Súvisí to s predstavou vtelenia duší mŕtvych do vtákov, alebo hadov (domáci had).
Podľa inej legendy sa kľúče od raja najprv držali u vrany, ale tá rozhnevala bohov. Tí dali kľúče škovránkovi, ktorý sa na jar vracia ako prvý. S predstavou raja sa spájajú magické obrady pochovávania vtáčieho krídla na začiatku jesene.
V neskorších storočiach je doložené presvedčenie, že bahniatka a smreky pochádzajú z raja a prinášajú so sebou jar. V Bielorusku a na Ukrajine sa verilo, že začiatkom marca sa prvé vtáky vracajú z raja a hľadajú miesta na hniezdenie. Práve v bieloruštine a ukrajinčine sa v súčasnosti vyskytujú aj výrazy o sťahovavých vtákoch: „latsyatsi u u razray“ (bielor.) a „flyit u virii“ (ukr.), ktoré sa v inom kontexte nepoužívajú.
Tu musím dodať vlastnú špekuláciu založenú na viacerých rôznych poznatkoch. Sviatkom plodnosti a najlepším dňom na plodenie bol letný slnovrat – vajana. Ženy, ktoré vtedy počali, rodili práve na jar, keď sa vracali vtáky (aj bociany) z raja. Deti, ktoré sa vtedy narodili, mali väčšiu šancu na prežitie, ako tie, ktoré sa narodili na jeseň, v zime, alebo aj v lete – do zimy bolo ďaleko. Zároveň kozy sa na jar okotili a bolo k dispozícii mlieko.
Zdroje. A. Kempiński, Andrzej (2001). Encyklopedia mitologii ludów indoeuropejskich
Szyjewski, Andrzej (2004). Religia Słowian Wydawnictwo WAM. ISBN 83-7318-205-5.
Boris Uspenskij. Philological research in the field of Slavic antiquities, 1982
Svět slovanských bohů a démonů; Z. Váňa; 1990
Levkievskaya E. E.; Slovanské starožitnosti : etnolingvistický slovník; 1999
Vyrej; Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka : v 4 zv. В. И. Даль.