Od dávnych čias sa ľudia museli vyrovnávať s úbytkom denného svetla v zimnom období, ktorý vrcholí na kračún – zimný slnovrat. Krátke dni, dlhé noci a narastajúci chlad podnecovali predstavy, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do zápasu, v ktorom stoja na jednej strane démonické mocnosti a bytosti. Na druhej strane život, teplo personifikované v Slnku, ktoré sa za zimného slnovratu rodí v podobe malého dieťaťa.
Ľudia tŕpli, ako sa tento súboj skončí. Aby ho urýchlili a Slnko, život a teplo zvíťazili čo najskôr, vykonávali obrady zimného slnovratu. Ich obsahom bola oslava slnečného svitu a tepla, magické úkony, ktorými sa malo privolať znovuzrodenie Slnka.
Najstaršia zmienka o slovanskom slávení zimného slnovratu sa nachádza v takzvanom Sinajskom euchológu, staroslovanskej pamiatke z Macedónska z 10. storočia, kde sa píše: „Jašte kto vъ prъvyi denъ idetъ na kolędǫ enuarja, jakže prъvěe pagani tvorějachǫ…“, t. j. kritizujú sa tí, ktorí idú sláviť koledu prvého januára, ako to robili pohania. Cirkev tento sviatok usilovne pretvárala zaviedla názov Vianoce.
Názov sviatkov zimného slnovratu
Zachovali sa tri staré názvy sviatkov: kračún, koleda a hody. Koleda je z latinského slova calenae, ide o neskorší export. Slovo kračun sa vykladá buď z praslovančiny, alebo z latinčiny. Podľa prvého z nich je jeho základom praslovanské kortъkъ „krátky“ a intenzifikačná prípona „-un“, čo znamená najkratší deň v roku, analogicky k latinskému bruma, ktoré tiež označuje zimný slnovrat. K tomuto výkladu sa prikláňajú českí archeológovia, napríklad Zdeněk Váňa a Ján Kerďo. Z latinčiny sa kračun zvyčajne interpretuje pomocou slova creātiō „stvorenie“ alebo colationis.
Najstarší názov je možno „Hody“. Je slovanského pôvodu a doložený v lužickej srbčine, polabčine, slovo hody sa dodnes používa (vo význame Vianoce) v slovenčine (na východnom a strednom Slovensku), zatiaľ čo vo východoslovanskom godina a južnoslovanskom godina označuje „rok“, čas medzi dvoma zimnými slnovratmi.
Krátky deň kračún a najdlhšia noc
Slnko bolo symbolom dobra, života, tepla, radosti a ochranou pred zlými silami. Náhradou za silu slnka bola sila ohňa. U južných Slovanov sa zachoval zvyk pálenie badnjaka na Badnij dan (Štedrý večer). Aj inde Slovania pálili ohne, ktoré mali počas najdlhšej noci chrániť dom pred zlými silami.
V slovanskom preklade Kroniky Jána Malalu (preklad vznikol v Bulharsku v 10./11. storočí) sa Dažbog spomína ako syn Svaroga a boh slnka. Môžeme teda predpokladať, že Dažbog je boh slnka, ktorého narodenie oslavujeme počas zimného slnovratu. V srbochorvátčine a macedónčine sa Štedrý večer nazýva „Božić“, ktorý sa tiež objavuje personifikovaný v mnohých piesňach. Práve mladý Dažbog, ktorý sa narodil počas zimného slnovratu, sa volal Božič.
Obety bohom
Pri slávení zimného slnovratu Slovania prinášali Slnku obete, na obetnom mieste zarezávali hydinu a kozy, ich krv nechávali vytiecť na zem, aby sa prebudila a na jar rodila. Konzumovali sa rituálne jedlá – okrúhle koláče, ktoré tvarom pripomínajú Slnko. Bývali veľké asi ako koleso voza a naplnené hrozienkami, medom, tvarohom a makom. Jednou z foriem týchto koláčov je aj koláč kračun (či kračunik) známy z východného Slovenska.
K starým rituálnym jedlám patrili najmä sladké kaše, napríklad jačmenná, pšeničná, krúpová, prosná. Sladili sa maslom a medom, zapíjali medovinou, neskôr vínom, pivom, deti mliekom. Slnovratové slávnosti netrvali iba jeden deň a vrcholili približne sedem dní po 17. decembri.
Príchod duší na svet
V čase, keď sú noci najdlhšie, bola hranica medzi svetom živých a mŕtvych najtenšia. Verilo sa, že duše zosnulých môžu pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť náš život. Slovania verili v upírov, a tak sa počas kračúnu chodilo na hroby, popíjala sa medovina a pár kvapiek sa odlialo aj na hrob – pre mŕtveho. Táto tradícia prešla aj do kresťanskej štedrej večere v podobe zvyku nechávať jednu prázdnu misku, alebo tanier pre zosnulých.
Ochrana pred zlými silami
Sviatky zimného slnovratu slovanskí predkovia slávili v maskách zvierat, napríklad turoňa (tura), koňa, alebo medveďa. Rozšírená bola aj maska deda („starého“, či „gryca“) a nosenie slnka. Kládli sa ohne ako symbol Slnka a očisty. Čím strašidelnejšie masky, tým si bol nositeľ istejší, že démon sa zľakne a nevojde do človeka a vyhne sa jeho príbytku. Verilo sa v mágiu slova, preto si ľudia priali len to najlepšie. Ak človek z úprimného srdca želá pre druhého dobro, tak sa mu to vráti. Priali si, aby sa darilo dobytku a aby boli všetci zdraví.
Ako vyzeral pôvodný kračún
Kračún nastáva v čase, keď je sila životodarného slnka najslabšia, keď vrcholí noc a s ňou spojené sily tmy, chladu a smrti. V tomto čase je náš svet najbližšie k podsvetiu a hranica medzi naším svetom a podsvetím dokonca mizne.
Podľa tradície sa zrodenie slnečného božstva uskutočnilo na úsvite 25. decembra, pričom značná časť obradných aktivít sa sústredila na jeho predvečer, teda na Štedrý deň. Tým sa však zimný slnovrat nekončí. Ostatných dvanásť dní, ktoré určite predstavujú dvanásť mesiacov v roku, sa označuje ako „nečisté“ dni. Toto obdobie sa končí až na Troch kráľov. Aj po týchto dvanástich dňoch sú brány medzi naším a budúcim svetom otvorené. Preto v tomto čase čakali živí, ich navštívia duše predkov – podobne ako počas dziadov. Duchovia predkov sa môžu vteliť aj do domácich zvierat, ktorým sa tiež venuje osobitná starostlivosť a prináša sa im lepšia strava, a verí sa, že zvieratá dokážu o polnoci hovoriť ľudskou rečou. Zimný slnovrat je teda určite najdôležitejším slovanským sviatkom predkov.
Podobne ako počas sviatku dziady, aj cez kračún prichádzali z druhého sveta (irij a raj, alebo náv) aj zlé sily. Pred tými sa Slovania chránili strašidelnými maskami a ohňom. Určite šlo o oheň živý (ktorý sa zakladal trením dreva o drevo). V reakciu na to cirkev, aby ho vytlačila, vymyslela svoj „špeciálny oheň“ – betlehemský. Hojne sa využíval ochranný účinok cesnaku a bujarého veselia. Žiadna nečistá sila nemôže ublížiť tam, kde je bujaré veselie, čo bol aj spôsob, akým sa trávila noc v predvečer Dažbogovho narodenia.
Podľa Rodná Víra z.s. sa môžeme domnievať, že týchto dvanásť dní predstavuje obdobie, keď svetu vládne boh podsvetia Veles ako náhrada za dvanásť mesiacov, počas ktorých svetu vládne boh slnka Dažbog. Preto má obdobie zimného slnovratu druhú tvár, ako sviatok úzko spojený s Velesom. Aj keď tu sa záznamy nezachovali, akási rivalita a protichodnosť medzi Velesom a Dažbogom sa na základe ich charakteristiky zdá byť pravdepodobná.
Koleda cez kračún
Chodenie s koledou cez kračún je dávna tradícia so staroslovanskými koreňmi. Chodenie s koledou u našich predkov malo iný význam než v súčasnosti. Koledy boli pôvodne dve prezlečené ženy, jedna vystupovala v roztrhaných šatách ako chudobná koleda, druhá, pekne oblečená, ako bohatá. Chodili po príbytkoch a veštili, či nasledujúci rok rodiny bude úrodný a hojný. Prichádzali do domu zakryté plachtou a gazda si mal jednu z nich vybrať. Tá sa potom odkryla a podľa toho, či si vybral bohatú alebo chudobnú, sa predpovedala hojnosť či bieda v nastávajúcom roku.
Okrem toho za zachovalo množstvo veštieb, ktoré sa vykonávali v čase zimného slnovratu. Podobne bolo vhodné obdobie aj na to, aby sa čarami prispelo k materiálnemu zabezpečeniu, prospechu a zdraviu.
Zdroje: E. Horváthová; Duchovná kultúra, V Horehronie; 1974
E. Horváthová; Rok vo zvykoch nášho ľudu 1986
Katarína Nádaská; Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch; 2018
Rodná Víra z.s.
M. Žiarislav Švický; Návrat slovenov v duchu a slove; 2014