Ľudkovia sú malé bytosti zo západoslovanského folklóru. Žijú pod zemou a v predstavách o ľudkoch sa pravdepodobne spája starý slovanský kult predkov (domáci had, ktorý žil v zemi) a viera v trpaslíkov. Podľa lužickej verzie ide veľmi malé bytosti, ale majú veľkú hlavu a vypúlené oči. Obliekajú sa pestro, obľubujú veľké klobúky a červené čiapky. Poľskí trpaslíci sú tiež malí a majú veľkú hlavu, navyše škaredé tváre a hrubé fúzy, a tiež sa radi farebne obliekajú (odtiaľ pochádza ich názov).
V Lužici ich nazývajú ludki, v Poľsku krasnoludki, krasnale. Na Slovensku sú známe ako lútci, ľudkovia, alebo permoníci.
Poľskí krasnoludci
V Poľsku boli krasnoludci malé bytosti, starostliví domáci duchovia. Boli odvodení od duší predkov, alebo zosnulých detí. Zdroj ich mena je neistý, pričom časť „krasny“ sa zvyčajne spája s farbou hrnčekov a čiapok, ktoré nosili, ale je možné ho preložiť aj ako „tučný, objemný“. Cez deň sa ukrývali v zemi, pod prahom, za sporákom, v myšacích norách, alebo v zákutiach v kováčskej dielni či stajni.
Krasnoludci mali ako hlavný životný cieľ prácu – boli to ťažkí workoholici. V noci, keď sa členovia domácnosti uložili na spánok, vychádzali von a dokončovali prerušené domáce práce kým zakikiríkal kohút. Niekedy strážili deti pred zlými duchmi. Pestovali zvláštny druh žita, z ktorého piekli chlieb, inak živili jednoducho: planým ovocím a lesnými korienkami.
Lužice a ľudkovia
Podľa Lužických Srbov ľudkovia obývali Lužicu skôr ako ľudia. Boli pohania a mali vlastného kráľa, ktorý sídlil v Grodeku. Keďže nezniesli zvonenie, odsťahovali sa a dnes ich už vidno len zriedka. Hovoria zvláštnym variantom srbčiny, plným archaizmov a dialektizmov, a majú rôzne iné zvláštnosti reči, ako napríklad opakovanie slova ešte raz, ale so záporom. Niekedy obývajú ľudské príbytky, ale inak žijú v podzemí, v lesoch a horách.
Sú zruční v kováčstve a naučili ľudí stavať domy. Milujú hudbu, spev a sú dobrí veštci, čo ľudia radi využívali. Ich rodiny medzi sebou často viedli vojny a hovorí sa, že v jednej z nich všetci zahynuli. K ľuďom sú však priateľskí a často si od nich požičiavajú veci, za čo ich odmeňujú. Dokonca sa hovorí, že jeden z ľudkov si vzal ľudskú ženu. Svojich mŕtvych spaľujú a ich popol pochovávajú v nádobách do zeme. Starobylé hroby v Lužici podľa tradície vytvorili práve ľudkovia.
Ľudkovia na Slovensku
Štiavnickí haviari ich nazývali aj permoníkmi, ľud náš len „lútkami“. Postava ich je „na piaď“, oblečená v rúchu baníckom: biele nohavice, črievice so striebornou prackou, banícky remeň, zelený kabát, kučma a zelená ratoliestka za ňou. S kahancom v jednej, so zlatými hrabličkami v druhej ruke, s kladivkom na pleci a dvanásti spolu objavujú sa vo štôlňach aj v horách. Vládne im Kovlad a Runa.
„Starému baníkovi dostalo sa robiť na tvrdej žile a nevládal. Tu raz prišiel k nemu na piaď chlapčok, poslal ho domov a kázal mu len na druhy deň doniesť na to miesto trokšiar (suchý postruhník). Baník na tom mieste našiel mnoho zlatej rúdy vyrobenej. Od tých čias donášal každý deň do bani trokšiar a hovoril: Ďakujem ti dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhaš prijmi tento trokšiar ako vďačné srdce! Potom mladí baníci ustriehli to a odobrali trokšiar. Hneď jich tam zarútilo. Staričký ale dobre mával sa pri svojom permoníkovi až do smrti.
Lútky ale milujú i mladých čistého života, a títo pri svadbe nahávajú prázdne miesto pre lútku, pre ktorú dávajú klásť i hojne pokrmu a nápoja. Za to lútky dávajú jim loja do kahancov. Na Vstúpenie a na Jána ukazujú sa lútky obzvláštne. Kto jich chce vidieť, ide do bani a tam pomodlí sa i ucho priloží k zemi; potom ide v tú stranu, kde počuje hrabličkami škrabať a pomodlí sa tam ešte raz. Lútky ukážu mu poklad, on ale netkne sa ho, ak je človek srdca dobrého, nelakomého. Tomu potom lútky pomáhajú. Zlých ale zavedú do prepastí banských, z ktorých ak aj dostanú sa na svetlo, vycivejú predca a pod rokom zomrú. Za oných časov posypali permoníci šaty dobrých haviarov zlatým prachom a títo nebrali plat, kremä ten prach zo svojich šiat doma otriasali a z toho bohatli.
Raz boli opustili permoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa popod zem do Sedmohradska; dali jim ale Zemniekí i Kremnickí haviari našiť šiat a permoníci vrátili sa s požehnaním hojným na dobré jarce, jak jadro dobrej zlatej a striebornej rudy volajú. Kto lútky videl, nevyjaví; kremä na smrtedlnej posteli povie o tom otec synovi, aby tento vedel jak zdediť pomoc permoníkov. Preto žiaden neprizná sa ti k videniu tomuto; len prisahať sa ti bude, že jeho otec v skutku videl permoníkov. Samotný baník pri strielaní povinnen zavolať: hop, hop! by permoníkov varoval pred výstrelom, ináč výstrel tam ho zasype.
Pod Zelezníkom neďaleko Sirka v doline Turca (Gem. stol.) ukázali sa lútky r. 1831 a predpovedali: „Kde bude, mor bude; pod Zelezným vrchom nebude!“ Z tamejších zelezníckych baníkov neumrel potom nikto na mor.“
Ľudkovia (či permoníci) dávali najavo svoju prítomnosť štôlňach väčšinou iba klopaním. Výnimočne sa baníkom ukazovali, iba keď hrozilo nebezpečenstvo, napríklad zával. Boli priateľsky naklonení poctivým ľuďom, no pre chamtivcov nemali pochopenie. Tých nemali problém uväzniť v labyrintoch podzemných chodieb.
Zdroje: Barbara Ogrodowska: Zwyczaje, obrzędy i tradycje w Polsce 2001
Pavol Dobšinský; Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery
Jan Máchal; Bájesloví slovanské Olomouc 1995