Slovanom oheň (a živý oheň) slúžil pri veštení z plameňov a dymu. Spaľovali sa kosti a zbytky obetného zvieraťa a veštilo sa z plameňa, praskotu, zo smeru, farby, hustoty a dymu. V Poľsku a Rusku bolo vo zvyku tiež zapaľovať kúsky kúdele, vyhadzovať ich do povetria a hádať budúcnosť z ich letu.
Pre cítenie slovanského ľudu nebol oheň len abstraktným živlom, ale niečím živým a bytostným. Pôvodne mal božskú podobu (Svarožič, čiastočne snáď aj Svarog). Tá sa po prijatí kresťanstva stratila a bola zamenená démonickými bytosťami, ktoré reprezentovali prevažne škodlivé sily ohňa. V náboženstve z púšte, kde sa spája oheň s plameňmi pekelnými, to nemohlo byť inak.
Zvlášť významnú úlohu plnil oheň pri čarovaní, veštení, rituálnych slávnostiach a vyvolávaní extázy. Až dodnes sa napríklad zachoval zvyk preskakovať svätojánske ohne (pozri Vajano – letný slnovrat), ktoré mali chrániť predovšetkým pred zlými kúzlami čarodejníc. Ohne súvisia s prastarou slávnosťou slnovratu, rovnako ako pálenie badnajku počas zimného slnovratu. V Poľsku a v Rusku mládež obiehala s pochodňami polia, aby zabezpečili jeho úrodu a uchránili ho pred krádežami. Magickú moc ohňa preberali aj iskry kresané z kremeňa, žeravé uhlíky. Ba jeho moc mala aj červená farba na odevoch a ozdobách, alebo predstava ohňa, či obyčajná zmienka o ňom.
Živý oheň
U Slovanov bolo rozšírené presvedčenie, že oheň má špeciálnu silu. Ak bol zapálený trením drevených paličiek, taký oheň sa nazýva živý oheň a disponuje očistnými (liečivými) vlastnosťami. Napríklad chorý hovädzí dobytok sa vodil okolo „živého ohňa“ na ich vyliečenie.
Jedno z ruských zaklínadiel, ktoré malo spáliť chorobu, začínalo slovami: „Malý ohník, cársky ohník…“. V tomto prípade ide o jasný odkaz na staré predstavy, podľa ktorých sa oheň uctieval ako Svarožič – boh ohňa.
Zapálenie posvätného „živého ohňa“ trením je častým prvkom široko rozšíreným v indoeurópskej oblasti. Je známe, že sa praktizoval aj v starej Indii. Je zachytený aj pri starej rímskej vestálnej obety a bol tiež doložený medzi Litovcami až v sedemnástom storočí.
Oheň na Slovensku
Ohnisko v dome (a neskôr pec) bola symbolom rodiny a domácnosti. Novorodené dieťa privítali v rodine položením na pec, aj nevesta po vstupe do manželovho domu pec obchádzala. Mláďatá domácich zvierat či kúpený dobytok sa k peci zvykli pritisnúť, aby privykli v hospodárstve.
Staré Slovenské príslovie hovorí: „Dobre je na starim ohnisku oheň klasc.“ Vyjadruje úctu k udržiavaniu tradičných spôsobov a, v širšom význame, aj rodiny.
Niektoré z foriem kultového uctievania ohňa Slovanmi pretrvali na Slovensku do 1. polovice 20. storočia vo forme tradičných zákazov a poverových praktík. Do ohňa sa nesmelo pľuť a liať doňho moč. Vo výročné sviatky a v pondelok ráno sa nesmeli vyniesť z domu uhlíky, aby sa nevynieslo požehnanie. Ako obetina boli chápané omrvinky z obradových jedál či kúsky cesta hádzané do ohňa v peci pred pečením chleba.
Zdroje: Horváthová, E.; Zvyky a obrady, 1988
Jakubíková, K.; Duchovná kultúra ľudu (72)
Žiarislav – Návrat slovenov v duchu a slove
Slavic Pagan World; Garry Green
VÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů. Praha: Panorama, 1990