Letný slnovrat, alebo vajano, sa oslavuje na celom svete už od nepamäti a pre Slovanov bol jednou z najvýznamnejších udalostí roka. Bol to obrad úcty k Slnku, ktorému prinášali obety. Prvky tejto úcty sa preniesli aj do kresťanského obdobia. Na Slovenku sa uchovávali ešte do 20. storočia v podobe tradičného pálenia ohňov na kopcoch. Ide o protipól kačúnu.
Kedysi pálievali vajano nielen na vrškoch a mimo obcí, ale i na uliciach pred každým domom. Na to poukazuje i poznámka Bartholomaeidesova v jeho Memor. Prov. Csetnek str. 218:
„Dobre si se opáči i ten, kdoby smel na sv. Jana oheň klásti pred domom na uliciach.“
V minulosti sa oheň počas letného slnovratu obradne zapaľoval pomocou trenia dvoch kusov dreva – živý oheň. Mohli to robiť len poctiví mládenci. Z takto zapáleného ohňa si ženy zobrali žeravé uhlíky a rozložili nový oheň vo svojej domácnosti. Napríklad aj muži si ním radi pripaľovali fajky, pretože tento oheň sa považoval za mladý a čistý. Posvätná funkcia ohňa bola podporovaná aj rôznymi zákazmi, napríklad do ohňa sa nesmeli hádzať smeti, nesmelo sa pľuť, ani močiť.
Vajano – jánske ohne
V tradičnej kultúre sa s dňom sv. Jána spájali obyčaje, pôvodne späté u Slovanov so slávnosťami letného slnovratu, v ktorých hlavnú úlohu zohrávali oheň, voda (najmä rosa) a zeleň. Jánske ohne, nazývané aj vajano (Kysuce, okolie Trenčína) alebo sobotky (východné Slovensko) sa pálili v predvečer tohto dňa (svätojánska noc), ojedinele aj viac dní pred Jánom (Orava) a na Jána, na východnom Slovensku v sobotu (odtiaľ názov sobotki, sobitky).
Dôležitá čiastka tohto zvyku bolo preskakovanie ohňa a tancovanie okolo neho. Niekde preskakovali oheň len mládenci, inde mládenci a dievky rovnako. Inde (v okolí Žiliny) len dievky. V tomto preskakovaní sa využívala očistná mágia ohňa.
O, Jána, Vajana!
zelená je dúbrava!
Keby ja vedela,
koho budem žena,
o, Jána, Vajana
veru by nakládla
vo tri strany ohňa,
o Jána, Vajana! atď.
Pastieri, ktorí mali v tento deň svoj sviatok, zapaľovali ohne na salašoch, kde sa spoločne hostili. V predstave zvýšenej aktivity zlých síl sa do polí a obydlí zapichovali zelené prúty na ochranu proti búrke, ľadovcu, obchádzali sa polia s horiacimi polenami, uhlíkmi (horná Nitra).
Slnko bolo väčšinu dňa na nebi a noc bola krátka, no aj aj tak boli v tomto období zlé sily aktívne. Zo strachu pred bosorkami sa kŕmil dobytok cesnakom a chlebom, platil zákaz vstupu cudzej ženy do dvora i domu. Svätojánska noc i deň boli vhodné na veštby vydaja, ale aj na negatívne čary. Srdce z chyteného krta malo liečiť epilepsiu a jeho koža v stajni mala chrániť dobytok. Platil zákaz hýbať zemou, sadiť, kopať, ale i prať. S týmto dňom sa spájali predpovede úrody: Pred Jánom nechváľ jarinu; O Jáne čerešne i muchy zrelé.
Rituálna promiskuita počas letného slnovratu
Zo života Slovanov v predkresťanskom období máme pomerne málo správ, ktoré by boli relevantné. Máme však správy od cestovateľov, ktorí prechádzali aj strednou Európou, alebo od antických historikov Herotoda a Prokopia. Počas letného slnovratu mohli Slovania, ktorí dodržiavali manželskú vernosť, mať čo najviac pohlavných stykov. Bolo to veľmi žiaduce u žien, ktoré boli schopné priniesť na svet nový život. Hovorí sa tomu obradná, alebo náboženská promiskuita.
U starých Slovanov bol význam logický, pretože od potomstva sa odvíjala sila kmeňa. Úmrtnosť bola pomerne vysoká, no práve preto bolo potrebné, aby sa rodilo čo najviac detí. Tento obrad preto treba chápať v zmysle posilnenia kmeňa a konal sa za účelom plodenia detí.
Liečenie a spevy
S pálením vajana sa spájala ľúbostná mágia, ľudové liečenie a zber liečivých rastlín. Piesne, ktoré sa celú noc spievali, obsahovali archaické motívy ohňa, vody, ako aj motív sv. Jána. Typické sú pre ne úvodné zvolania a oslovenia Jána, ako aj ustálené záverové formulky.
Paralely k nim nachádzame v piesňach jarného cyklu (pálenie Moreny, spev na Juraja). Jánske piesne spievala najmä mládež, v textoch sa vyskytujú ľúbostné a prekáravé motívy medzi dievčatmi a mládencami. V textoch prevládajú štvorveršové strofy so šesť- až desaťslabičnými riadkami. Melódie sú regionálne aj lokálne viazané. Pozostávajú z viacerých štýlových vrstiev. K najarchaickejším patria úzkorozsahové nápevy spievané zväčša na jednom tóne (vykríkačky) alebo okolo tónov v rozsahu tercie.
Zdroje: Katarína Nádaská, Slovenský rok, 2012
Horváthová, E.: Výročné a príležitostné zvyky. In: Horehronie II. Bratislava 1974
Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986
Pavol Socháň: Svätojanské ohne na Slovensku
Dobšinský, P.: Slovenské obyčaje, povery a čary. Bratislava 1993