Veles je slovanský rohatý boh so širokým okruhom pôsobnosti. Popri Perúnovi bol pravdepodobne jedným z najdôležitejších slovanských božstiev. Hoci súčasné písomné pramene o ňom pochádzajú len z východoslovanského prostredia, iné pramene, ako napríklad ľudová kultúra a miestne názvy, naznačujú, že bol celoslovanským bohom.
Napriek všeobecne malému množstvu záznamov o slovanských bohoch je okruh Velesovej pôsobnosti tak široký, až je sčasti zmätočný. Nadovšetko u Velesa vytŕčajú však rohy a spojitosť so všetkým rohatým (a snáď aj chlpatým).
Veles a Volos
Vo východoslovanskom okruhu sa nazýva výhradne Volos. Je spájaný s dobytkom, bohatstvom, zároveň vládne onému svetu, ktorý v pôvodných predstavách vyzeral ako pastvina. Podľa niektorých interpretácií stráži hranicu medzi svetom živých a mŕtvych.
Veles bol spájaný s mágiou, poznaním a veštením (možno aj s básnictvom – jedna jediná zmienka to snáď naznačuje). Tiež je aspoň miestami bohom divočiny, lovu a zvierat. Veles sa objavuje v Príbehoch dávnych rokov z 12. storočia pri opise mierovej zmluvy medzi Kyjevskou Rusou a Byzanciou v roku 907:
„…Cisár Lev potom uzavrel mier s Olegom a podriadil sa poplatkom. Uzavreli medzi sebou prísahu a sami pobozkali kríž. Olega a jeho mužov priviedli, aby zložili prísahu podľa ruského práva. Prekliali svoje zbrane a svojho boha Peruna a Volosa, boha dobytka, a spečatili mier…“
Neskôr sa spomína aj v súvislosti s podobnou zmluvou, ktorú uzavrel knieža Svjatoslav v roku 971:
„Ako som prisahal gréckym cisárom a so mnou aj bojarom a celej Rusi, tak budeme dodržiavať pravú zmluvu. A ak by sme niečo z toho nedodržali, ja a tí, čo sú mi podriadení, nech nás prekľaje náš boh, v ktorého veríme, Perún a Volos, boh dobytka, a nech sa zmeníme ako zlato a nech nás rozsekajú na kúsky našimi vlastnými zbraňami…“
Legenda ďalej uvádza na druhej zmluve, že hoci kniežací oddiel prisahal Perúnovi, „celá Rus“ vrátane bojarov (kyjevskej šľachty) uprednostnila práve Velesa. Pravdepodobne im bol rohatý Veles bližší, ako hromovládny Perún.
Záhady Volosovho kultu
O kulte Volosa referuje tiež legenda Život svätého Abraháma Rostovského, ktorej najstaršie rukopisy pochádzajú z konca 15. storočia. Legenda uvádza, že v Rostove ho okrem Slovanov ctili aj Čudovia, a jeho kamennému idolu preukazujú nesmiernu úctu. Až Abrahám, mních a misionár, mal nechať modlu poraziť a založiť na jej mieste kláštor. Datovanie udalosti však nie je isté, podľa niektorých názorov bol svätec súčasníkom Vladimíra I. (958-1015) a podľa iných Vladimíra Monomacha (1053-1125).
Je zaujímavé, že Volos chýba v panteóne Vladimíra I., ktorý nechal v Kyjeve postaviť „kumiry“ (štíhle drevené idoly s ľudskými rysmi) šiestich (či siedmych) božstiev. Prečo dal prednosť z dochovaných prameňov menej známym až záhadným božstvám (a teda aj menej uctievaným) pred Volosom je otázka, na ktorú zatiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď. M. Pukanec sa domnieva, že Volosov idol stál na inom mieste dávno pred tým. Nie na kniežacom dvorci, ale v dolnej časti mesta, teda v obchodnej a remeselnej časti Kyjeva, pri móle.
Neskôr sa ten istý Vladimír spojil s cirkvou a svoj postoj voči pôvodným bohom zmenil. V legende „Život svätého Vladimíra“ z 11. storočia sa spomína, ako dal zvrhnúť sochu Velesa:
„Keď prišiel do Kyjeva, prikázal zvrhnúť modly, niektoré rozbil a iné spálil, ale modlu Volea, nazývanú bohom dobytka, prikázal hodiť do rieky Počajny…“
Opäť sa postoj k Velesovi líši od postoja k ostatným bohom a opäť to záznamy jasne spomínajú.
Napriek tomu uctievanie Velesa pokračovalo, aj keď nie na kniežacom dvorci. Nie je isté, kedy prebiehali slávnosti zasvätené Velesovi. Keďže bol bohom mŕtvych, jeho kult súvisel so zimným slnovratom, kedy je v archaickom myslení Slovanov svet ľudí najbližšie k svetu duší. Veles má väzbu aj na maskové sprievody – vianočné aj fašiangové. V nich sa stabilne objavuje jedna rohatá postava – Turoň.
Veles pod pláštikom cirkvi – Mikluáš a čert
Cirkvev Velesa (Volosa) nahradila rôznymi svätými, vrátane sv. Mikuláša. Tento svätý je považovaný za patróna námorníkov a rybárov, ale s prekrývaním pôvodného duchovna Slovanov prevzal aj atribúty Velesa. V slovanských krajinách bol patrónom hospodárskych zvierat, koní a oviec. Rovnako ako mnoho iných zimných pútnikov (ako je Svätá Lucia), sa Veles výrazne objavuje v čase pred zimným slnovratom. Podľa pôvodných predstáv ide o obdobie duchov a blízkeho kontaktu s druhým svetom. Mikuláš bol považovaný aj za sprievodcu mŕtvych.
A kto sprevádza Mikuláša? Samozrejme, čert. Opäť sme pri tých rohatých bytostiach. Velesovu funkciu cirkvev posunula na Mikuláša, no Veles svätca stále sprevádzal. Cirkev ho ako nežiaducu konkurenciu samozrejme démonizovala a degradovala na špinavú a zlú bytosť. Čert je dobrému svätcovi podriadený.
Zmena chápania boha Velesa na čerta sa udiala v celom slovanskom svete. V staročeskom diele z prelomu 14. a 15. storočia je napísané: „Ký čert aneb ký veles aneb ký zmek tě proti mně zbudil?“. Existuje aj česká povesť, v ktorej si muž želá, aby sa jeho zlá žena premenila na hus a „odletela niekam k velesovi za more“. Za more, na druhý svet, putovala aj duša zosnulého.
Čo o Velesovi hovoria slová
Zatiaľ nikto jednoznačne neurčil definitívnu etymológiu mena boha Velesa. Jednou z možností je, že meno pochádza z protoindoeurópskeho koreňa *wel-, čo znamená vlna. Volos je aj ruské a ukrajinské slovo pre „vlasy“ a Veles je chlpatý vo svojej zvieracej podobe (medveď, vlk).
Poznáme aj indoeurópske slovo *woltus s významom „lúka“, ktoré je odvodené od toho istého koreňa. V súlade s tým je Veles pastierom mŕtvych, ktorý podľa predstáv obhliada zosnulých na zelených sviežich lúkach v podsvetí (irij, alebo náv).
Volos súvisí aj so slovanskou terminológiou pre voly, pre ktoré južní Slovania, Slováci, Češi, Rusi a Poliaci používajú „вол/vôl/vol/wół.“ Volos môže byť aj odvodeninou od toho istého koreňa podľa východoslovanských fonetických zákonov, čo sa v súčasnosti považuje za najpravdepodobnejšie vysvetlenie tejto fonetickej podoby.
Vladimír Toporov spája jeho meno v súvislosti s funkciou božstva bohatstva s pojmami volstъ, voldyka a velijъ „bohatstvo patriace celému spoločenstvu“. S Velesom súvisí aj meno súhvezdia Plejády v niektorých slovanských jazykoch. Starí Rusi ho nazývali Volosyni, Bulhari zas Vlascite.
Základný mýtus
Ivanov a Toporov v minulosti vytvorili základný mýtus o boji dvoch súperov – hromovládcu a jeho dračieho protivníka. U Slovanov malo podľa nich ísť o súboj Perúna s Velesom. Toto ovplyvnilo celé generácie a Veles bol chápaný ako nejaký hadí/dračí boh. Problémov je s touto hypotézou je viac. Ako Téra a Šebetovská zhrňujú:
„Neexsituje žiaden dôkaz, že by Veles bojoval s Perúnom, nevieme nič o Velesovej dračej alebo hadej prirodzenosti.“
Laici však dodnes tvoria Velesove grafiky a píšu príbehy, v ktorých má Veles hadie atribúty.
Zdroje: VÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů; Panorama, 1990.
TÉRA, Michal. Perun: Bůh hromovládce; Pavel Mervart, 2009
M. G. Šebetovská, Veles, 2023
Ovsec, D.: Trije dobri možje: resnična zgodovina svetega Miklavža, Božička in dedka Mraza. – Kmečki Glas, 2000
P. VOKÁČ; Bohové dávných Slovanů, 2002