Vlkolak

V slovanskom folklóre je vlkolak často výsledkom kliatby, ktorú čarodejnica uvrhne na muža, ktorý jej city neopätuje, alebo na neverného milenca. Môže to byť aj trest za obžerstvo, alebo nedostatok úcty k posvätným predmetom.

Motív premeny všetkých účastníkov svadby na vlkov fungoval v poľskom ľudovom presvedčení až do 60. rokov 20. storočia. Žobraví vagabundi sa niekedy vydávali za príbuzných obetí tejto premeny, ktoré pri hľadaní milovaných stratili celý majetok.

Odkiaľ vlkolak pochádza

Predstava, že sa ľudia môžu meniť na zvieratá (najmä vlky) je prastará – podobne ako viera v upírov. Vlkolak bol známy všetkým slovanským kmeňom. Dokazuje to aj samotné slovo vlkolak, ktoré má pôvod v praslovanskej zloženine slov *vъlkъ (vlk) a *dlaka (srsť).

Grécky historik Hérodotos pred 2500 rokmi zaznamenal vieru vo vlkolakov v kmeni „Neurov“, ktorí vtedy žili približne v miestach neskoršej pravlasti Slovanov (preto boli Neurovia považovaný za predkov Slovanov). Všetci príslušníci tohto kmeňa sa každý rok na niekoľko dní menili na vlkov.

O vlkolakoch sa zmieňuje aj ruské Slovo o pluku Igorovom, kde mal schopnosť meniť sa vo vlka knieža Všeslav. Podobný príbeh je aj o Bojanovi, synovi bulharského cára Symeona I. Hrdina srbských piesní, drak „Ohnivý vlk“, sa mení na vlka. Medzi ďalšie správy patrí tvrdenie v starosrbskom kódexe z roku 1262, že vlkolaci spôsobujú zatmenia slnka a mesiaca, čo pripomína severského Fenriho, alebo zmienka o vlkolakovi na dalmatínskom ostrove Pašman z roku 1403. V Čechách pochádza najstaršia zmienka od Alexandreidy zo 14. storočia.

Ľudová viera vo vlkolaka

V ľudovej viere sú príbehy o vlkolakoch podobné príbehom o upíroch a tieto dve bytosti sa často stotožňujú. Existuje mnoho spôsobov, ako sa nimi stať. Napríklad tí, ktorí sa narodia nezvyčajným spôsobom, napríklad nohami napred, alebo so zubami. Vlkolakom mohol byť čarodejník, človek splodený za magických okolností (styk ženy s upírom), alebo osoba zakliata čarodejníkom. Niekde sa verilo, že sa stačí napiť vody z vlčej stopy a človek tým získa schopnosť meniť sa vo vlka.

Kto už vlkolak je, môže sa premeniť z vlastnej vôle, alebo k premene dochádza vynútene za zvláštnych okolností: počas kračúnu – zimného snlovratu, či počas vajana – letného slnovratu.

Človeka môže na vlkolaka prekliata aj čarodejnica, najčastejšie sa to stáva novomanželom, ktorí idú na svadbu. Svadba bola u Slovanov významným prechodovým rituálom, preto kliatby uvrhnuté počas obradov mali zvlášť veľkú moc.

Existovalo aj presvedčenie o narodenom vlkodlakovi (prekliatie postihlo napr. siedmeho syna v rodine). Obranu mali podľa slovanských ľudových predstáv zabezpečovať vidly, ktoré ako jediné umožňovali odohnať vlkolaka, alebo ho mohli prinútiť vrátiť sa do ľudskej podoby. K odčarovaniu vlkolaka malo pomôcť aj vyslovenie jeho mena, alebo podanie chleba.

Vlkolak a iné zvieratá

Mŕtveho človeka možno premeniť na vlkolaka aj tak, že ho preskočí kohút, mačka, alebo pes. V rozprávaniach je zaznamenané, že takýto vlkolak v noci prenasledoval mladé ženy, alebo mal deti s so svojou ženou (vdovou), ktoré sa rodili bez kostí.

Vlkodlaci sa menia aj na iné zvieratá, napríklad na kone, kravy, psy, mačky, alebo sliepky. Premena sa uskutočňuje buď v noci, alebo počas slnovratu. Premena mohla byť zrušená zakikiríkaním kohúta alebo oslovením krstným menom. V noci takýto „premenenec“ škodil dobytku, ktorému sal mlieko, a okrem toho, že škodí ľuďom, zosiela na nich choroby. Na Istrii a v niektorých častiach Slovinska sa verilo, že každá rodina má vlkolaka (kudlak), ktorý jej škodí, a bieleho vlkolaka krsnika, ktorý ju pred ním chráni.

Balti, najmä Lotyši a Litovci, mali o vlkodlakoch veľmi podobné predstavy ako Slovania. V Lotyšsku však vlkodlakov nevnímali negatívne; verili, že na premenu stačí za noci pri splne mesiaca pretlačiť sa otvorom pod koreňmi stromu, zvyčajne borovice, a predniesť príslušné zaklínadlá. Na začiatku 16. storočia švédsky kronikár Olaf Magnus opísal Litvu ako krajinu zamorenú vlkolakmi. Podľa Magnusa litovskí vlkolaci trhali dobytok a ovce, ale tiež sa vlámali do pivníc a pili pivo zo sudov, čo mal byť hlavný rozdiel medzi vlkmi a vlkolakmi.

Zdroje: Svet slovanských bohov a démonov, Zdeněk Váňa, 1990
Jan Máchal; Bájesloví slovanské Olomouc 1995
Katarína Nádaská ; Čerti, bosorky a iné strašidelné bytosti Slovenska