Vodu naši predkovia naberali z prameňov, potokov a riek. Písomné doklady z 11. storočia uvádzajú ako zdroje pitnej vody studničky, z ktorých voda prirodzene vytekala, ale aj vykopané studne, väčšinou už s obloženými a spevnenými stenami. Zdrojom vody boli aj minerálne pramene, na ktoré je Slovensko veľmi bohaté.
V historických dokladoch zo 14. a 15. storočia sa spomína spravidla jedna studňa v dedine. Údržba a užívanie studničnej, riečnej či potočnej vody sa riadilo zvykovým právom. Napríklad statok sa napájal a pralo sa vždy len v prúde za obcou, do studní sa nesmeli hádzať odpadky.
Posvätná voda
Vodu a jej zdroje mali ľudia oddávna v úcte a považovali ju za posvätný živel. Písomné záznamy potvrdzujú, že Slovania uctievali pramene, jazerá, rieky a prinášali im rôzne obete. S kultom vody súvisela tradícia čistenia studničiek. Voda hrala významnú rolu v tradičných kalendárnych i rodinných obradoch na Slovensku.
Vode sa obetovalo na Štedrý večer, keď sa do studne dávala štipka soli, orech, jablko, chlieb, oblátka, cesnak, aby v nej nevyschla, aby bola chutná a zdravá. Do prameňov sa dávala i kosť z veľkonočnej šunky. Za narodenie dieťaťa ženy ďakovali hodením kúska chleba do potoka. Cestou z jarmoku predávajúci do vody ako obetu hodil mincu.
S vodou sa spájal vodník, víly, Mokoš, alebo aj Veles. Vedomosti o živej vode mal had.
Vodné čary a liečenie
Počas rodinných obradov sa voda používala ako súčasť magickej očisty. Táto funkcia bola prítomná pri prvom kúpeli dieťaťa, rituálnej očiste, umývaní novomanželov a niekedy aj všetkých účastníkov počas svadobného obradu. Kúpanie, omývanie, kropenie a iné praktiky s vodou mali zabezpečiť zdravie a žiaduce vlastnosti osoby. Rituálnou očistou bolo aj umývanie mŕtvych a umývanie rúk účastníkov pohrebu.
Voda bola známa značným významom pri liečení. Takmer výlučne však šlo o liečenie čarovné a malo charakter „odrobenia“, čiže likvidácie následkov škodlivej mágie. Používala sa aj ako prostriedok proti čarodejníctvu, zlým silám, chorobám, prírodným katastrofám, rôznym škodcom atď. Na niektoré účely sa za najvhodnejšiu považovala dažďová voda a rosa.
Na čarovanie nemohli ľudia používať akúkoľvek vodu. Niekedy musela byť spod mlynského náhonu, inokedy z deviatich prúdov, deviatich potokov. Voda z brodov bola vhodná na zmývanie ostukov.
Čarovná sila rosy
Výrazne liečivý účinok mala svätojánska rosa. Na Kysuciach ju používali na liečenie očí. Liečiteľky ju zbierali do handričky a prikladali na oči, kým handrička úplne nepreschla. Potom ju hneď vymenili. Umývanie sa vo svätojánskej rose ľuďom liečilo zas kožné choroby – aj tie pričarované. V Staškove, Kelčove a Olešnej ju používali na liečenie boľavých nôh. Stačilo, keď človek chodil naboso zavčas zrána a vydržal, až kým rosa nevyschla. Vzhľadom na to, že v minulosti sa chodilo na boso bežne (hlavne na chudobných Kysuciach) a iba muži pri ťažkých robotách používali čižmy, alebo krpce, boli takmer neznáme plesňové ochorenia nôh. Ale ak sa predsa vyskytli, najlepším liekom bola práve rosa.
Zdroje: Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986
Stoličná, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava 2001
J. Marec; Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach, 2011