Slovanské národy od Čechov, až po Rusov poznali prírodného ducha vodného živlu. Vodník mal zhruba ľudský vzhľad, ktorý bol v rôznych regiónoch popisovaný rozdielne.
Kresťanstvo čiastočne zmazalo pôvodné predstavy a pod jeho vplyvom sa pôvod vodníkov začal odvodzovať z duší ľudí, ktorí zahynuli utopením. Vo vzťahu k ľuďom sa prejavoval ako zlá, škodlivá bytosť: sťahoval neopatrných pod vodu, topil a ich duše väznil v hrnčekoch vo svojom vodnom obydlí.
Vodník a Veles
Veľmi zaujímavý je názov „Volosatik“ (pravdepodobne znamená „Vlasáč/Chlpáč“), ktorý sa na rôznych miestach Ruska sa spája buď s vodníkom, lešijom, alebo neskorším s čertom. Pripomína variant Velesovho názvu Volos.
Rusi do základov mlyna zakopávali živú bytosť. Táto obeta mala zabezpečiť, aby sa mlynárovi darilo. Ukrajinci zas do hrádzí zakopávali konské hlavy, vďaka čomu hrádzu vodník nezničil. Pozoruhodné je, že tento ukrajinský zvyk je archeologicky doložený aj v iných krajinách. Tam sa v základoch včasne stredovekých hradieb našli konské lebky (niekde býčie).
Český vodník
Z českého prostredia poznáme vodníka (alebo hastrmana), ktorého východisková podoba je najčastejšie podobná človeku. Identifikovať sa dá podľa špecifického vzhľadu, alebo konkrétneho odevu (často zelenej alebo červenej farby), prípadne tým, že z neho kvapká voda. Sú však známe aj prípady, keď má vodník zvieracie črty. V jednom príbehu má mať vodník „červené nohy, dole ploskaté ako hus a ruky rovnako tak“.
Podľa iných príbehov má namiesto jedného alebo oboch nôh kopytá. Veľmi často sa mení na koňa (najmä čierneho). Takýto kôň máva špecifické znaky, podľa ktorých možno rozoznať, že ide o vodníka (chýba mu spodný pysk, má červené oči a pod.). Zriedkavo sa môžeme stretnúť s tým, že vodník na seba berie podobu zajaca, vola alebo kravy, psa, raka, alebo žaby atď.
Zaujímavý je príbeh ilustrujúci schopnosť vodníka premieňať sa na zvieratá sa zachoval zo Strážnice. Dozvedáme sa z neho nasledovné:
„Haťanský hastrman mal troch synov a všetkých naučil, čo musí vedieť každý hastrman. Vedeli sa premieňať na bársjaké zvieratá, vtáky, ryby, aj ľudí so všelijakou podobou.“
Medzi charakteristické črty českého vodníka niekedy patrí zvláštny, „cudzí“ spôsob reči, ktorý môžeme priradiť Velniovi, ktorý je baltskou verziou Velesa.
Známym motívom spojeným s českým vodníkom sú aj jeho hrnčeky, v ktorých uchováva duše utopených ľudí. Tento prvok je mimoriadne zaujímavý, pretože v ňom možno vidieť folklórny odraz obrazu podsvetia.
Slovenský vodník
V ľudovej próze je rozšírený motív, ako vodník chodieval medzi ľudí na jarmoky a zábavy, ale aj na vohľady, pretože si ženu často vyberal medzi ľuďmi. Na Liptove mu kvapkala z klobúka a košele voda, na Kysuciach si ho predstavovali ako starého chlapa so zelenými vlasmi a mútnymi očami, miestami i so šupinami, ktorému z malíčka ľavej ruky kvapká voda, na Orave to bol chlap obrastený dlhými strapatými chlpmi, ktoré si sušil na skalách.
„Keď sa rozjasnilo, prišli svadobníci ku strašnej priepasti. Dolu tou priepasťou revala divoká riava; luna za lunou metala sa zo skaly na skalu. Tá priepasť premostená bola vysokým mostom, ktorý v sedmorakej kráse rozpínal sa nad vodami ako dúha na nebi.
Ale sotva svadba tým mostom prešla, spod mosta vynoril sa Vodník a iba raz zahúkol — a luny vzopäli sa jedna na druhú a začali sa s náramným hukotom cez most valiť; a po moste neostalo ani znaku.“
Z rozprávky Ľubka a Kovovlad (Podal Samo Chalupka z H. Lehoty vo Zvolenskej). Dobšinský uvádza:
„Vodník (vodní otec, vodnj muž) známy je na západnom Slovensku ; na Morave, v Čechách, medzi Slovinci, ba hádam i medzi Horváty; ale i tohoto nazývajú tu i tam zpotvoreným nemeckým menom Haštrmanom (Wassermann).“
Kysucký vodníci
Kysucký vodníci (utopci), mali ďaleko od romantických predstáv o zelených mužíkoch vo fraku. J. Marec od pamätníkov zaznamenal, že v oblasti Makova a Kelčova si vodníka predstavovali v tvare veľkej čiernej gule, ktorá čítala hlavne na lávkach, alebo na brodoch. Robil jedinú vec: sťahoval ľudí pod vodu. Ľudia si predstavovali, že ide o dušu utopeného, ktorá nemá pokoja, kým niekoho neutopí.
V okolí Turzovky mal vodník podobu veľkého čierneho psa so žiariacimi očami. Tento vodník topil hlavne furmanov, ktorí boli nútení v noci prekračovať vodné toky cez brody. Uprostred brodu si sadli dozadu na voz a vtedy kôň nemohol vozom ani pohnúť.
„Stalo sa to aj môjmu dedovi, chýrnemu turzovskému furmanovi. Ako vyšiel (z rieky) darmo šibal do páru koní, ani sa nepohli. Obzrel sa dozadu a vidí- pod vozom veľká kaluž! Dobre vedel, koľko bije! Utopec! Auž ho aj zbadal, obrovského čierneho psa s očami ako lampáše. Našťastie vedel, čo má robiť. Nechal voz vozom, vypriahol kone a poďho domov. No to sa povie, ale ako? Celý čas bolkoňom obrátený chrbtom a tak ich, idúc pospiatky, poháňal, aby mal vodníka na očiach. Vtedy nemal nad ním moci. Ak by sa mu bol obrátil chrbtom, bol by to jeho koniec. Domov prišiel vyčerpaný a celkom triezvy a pár dní s ním nebolo ani reči. Môj dedko totiž démonické bytosti akosi priťahoval.“
Ochranu pred vodníkom zabezpečoval cesnak, papradie, palina, luskáč, alebo deväťsil.
Takmer žiadne zmienky o vodníkoch nie sú v súvislosti s morskou vodou. Pre úplnosť ešte dodám, že k vodníkovi má blízko lešij a čert.
Zdroje: Máchal, H., Nákres slovanského bájesloví; 1891
A. Melicherčík, Slovenský folklór, Bratislava 1959
Katarína Nádaská ; Čerti, bosorky a iné strašidelné bytosti Slovenska
J. Marec; Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach