U východných Slovanov sa obzvlášť často stretávame s označením volchv. M. Téra vo svojom článku uvádza dostupné pramene, ktoré hovoria o volchvoch, a identifikuje charakteristické črty týchto možno z týchto prameňov vyvodiť. Podľa neho boli teda volchovia spojení s predkresťanským náboženstvom Slovanov. Sú to veštci a extatici, zaklínači hadov, mágovia, čarodejníci, znalci mágie a ľudového liečiteľstva.
Vplyv na politické dianie
Staroruskí volchvovia pôsobili dlhú dobu vo verejnom živote aj po oficiálnom prijatí kresťanstva v krajine a stali sa hlavnými nositeľmi odporu proti novému náboženstvu. O ich pôsobení vieme aj mimo východoslovanskú oblasť a to najmä na území Bulharska v deviatom storočí.
V „Povesti vremenych let“ z konca 11. storočia sa píše, že beloozerský volchvovia mali predstavu o dualistickom pôvode človeka.
Vplyv tejto skupiny čarodejníkov je doložený v mnohých zdrojoch z čias rannej Rusi (Masúdí, Ibn Rust). Neraz podnecovali ľud k vzbure, predovšetkým pri neúrode, napríklad v roku 1024 v Suzdalji, či v roku 1071 v oblasti Rostova a Beloozera, v Kyjeve aj Novgorode. Zvlášť výrečný je prípad z Novgorodu. Tamojší volchv, ktorý o sebe tvrdil, že je schopný prejsť cez rieku Volchov, získal na svoju stranu takmer všetkých obyvateľov. Za biskupom, proti ktorému bola namierená vzbura, stál iba knieža Gleb. Iba rozhodný čin kniežaťa, ktorý zabil volchva sekerou, uťal nebezpečnú vzburu.
Veštby
Keď sa chystali Bulhari za cára Borisa prijať kresťanstvo, zakazoval im pápež Mikuláš vykonávať veštby a zariekavania. Napriek tomu tu aj v desiatom storočí vôsobili volchvovia, , čo dosvečuje legenda o sv. Naumovi a Kozmovi.
Podľa „Povesti vremenych let“ sa knieža Oleg pred výpravou proti Byzancii opýtal „volchvov i kudesnikov“, odkiaľ príde jeho smrť. Jeden z nich odpovedal: „od obľúbeného koňa“. Oleg si zakázal na koňa sadnúť a až piaty rok po výprave si naň spomenul. Vtedy sa knieža dozvedel, že kôň zomrel, a povedal: „To bola nesprávna veštba… Kôň je mŕtvy, ale ja žijem.“ Našiel lebku koňa a rozdupal ju nohou.
Z lebky vyšiel had, uštipol Olega do nohy a ten zomrel. Zaujímavé sú atribúty mágie v príbehu – konská lebka a had, ktoré Olegovi priniesli smrť. Had bol v slovanskej mytológii spojený so svetom mŕtvych aj s čarodejníctvom.
Z bylín sa dozvedáme o hrdinovi menom Volch Vseslajevič, ktorý nebojuje fyzickou silou, ale používa čary.
Volchv a Volos
Volchv je výraz slovanského pôvodu. Možno s ním súvisí aj meno božstva Volos/Veles, ale to nie je doposiaľ potvrdené. Etymologicky príbuzné slová sú aj germánska vala (v zmysle veštkyňa) a ugrofínsky velho (čarodejník).
Prameň Skazanije o postrojenii grada Jaroslavlja informuje o mieste nazývanom Medvedí roh. Tam aj po oficiálnom prijatí kresťanstva kniežaťom Vladimírom ľudia uctievali pôvodných bohov, lovili ryby a chovali dobytok:
„Idol, ktorému sa kľaňajú, je Volos, alebo skotij bog. A tento Volos, v ktorom sídli bes a ide z neho strach, stojí uprostred Volosovej lúky, z ktorej podľa zvyklosti vyháňa dobytok na pastvinu. Tomuto zákernému idolu bolo vytvorené posvätné miesto a pridelený volchv a udržujú Volosovi nezhasínajúci oheň a prinášajú obety. Pri prvom vyháňaní dobytka na pastvu mu volchv obetuje dve teľatá, v obyčajných nádobách tiež spaľujú obete z divokých zvierat a vo veľmi významných dňoch aj ľudské obete.“
Ďalej dielo popisuje, že slová ktoré volchv hovorí počas obetného rituálu, ľud považuje za slová samotného Volosa. A aj keď je volchv veľmi vážený, môže prísť o život. Ak by nechal vyhasnúť posvätný oheň, okamžite by bol potrestaný. Nový volchv (zvolený lósom) ho zabije a jeho telo obetuje na novom ohni.
Volchv sa viac podobá na žreca (kňazskú vrstvu), ako na čarodejníka. Zvláštnosťou volchvov je, že všetky pramene hovoria o mužoch. A je to tak napriek tomu, že v celom slovanskom svete boli s čarovaním spájané často (možno častejšie) ženy. Možno ide o zvláštnu výlučnosť čarovnej profesie, podobnú akú má zduhač, alebo černokňažník.
Zdroje: „Volkhv“. Internet Encyclopedia of Ukraine, 2016.
Svět slovanských bohů a démonů; Z. Váňa; 1990
TÉRA, Michal. Perun: Bůh hromovládce; Pavel Mervart, 2009
M. G. Šebetovská, Veles, 2023
Петрухин В. Я. Волхвы; Славянская мифология. Энциклопедический словарь. — М.: Эллис Лак, 1995