Baba je ženským náprotivkom Deda, postava ženských predkov. Apelatívum baba má základný význam „stará žena“, ktorý je vo všetkých slovanských jazykoch rovnaký. O značnej úcte k predkom aj „po praslici“ svedčí aj samotné pomenovanie „bábka“. Tá bola pôvodne soškou v kúte predkov slovanského domu.
Na Slovensku sa takéto vyobrazenia predkov zachovali v podobe svadobných bábik na torte, čo boli pôvodne sošky predkov. Ded mal svoju obradnú úlohu pri svadbe aj počas zimy, Baba sa vo vybrané dni objavuje spolu s ním.
Baba v slovenských obradoch
V novoročnom obrade v Košeckom Podhradí vystupovala v obrade Baba s Dedom. Kým Baba vymetala izbové kúty, Ded ovešaný množstvom zvončekov sa natriasal. Obaja tak čistili dom od nepriaznivých síl, ktoré na svet prenikali v rôzne dni počas zimy. Pri tomto obrade robil Ded obradný tanec, Baba vymetaním kútov robila čestnú úlohu vedmy. V starom období bolo vymetanie kútov krídlom vtáka sprevádzané aj vydymovaním posvätnými zelinkami.
Cirkev na toto obdobie určila sviatky sv. Barbory a sv. Lucie. Legenda o Lucii, ktorej vylúpili oči, sa na Slovensku a ani v okolitých krajinách neujala, ale sviatok v kalendári ostal. S Barborou to bolo rovnaké. Pôvodne mala v tomto čase sviatok Baba, ktorej činnosť – vymetanie a vydymovanie domu – dostala kresťanské meno. Pretože chodili na Barboru a na Luciu, tak sa im neskôr hovorilo „Lucky“ a „Barborky“.
Podľa zaznamenanej tradície na Luciu vrcholila činnosť zlých síl sídliacich v tme. Ten deň bol najväčším stridžím dňom a Lucia najväčšou bosorkou. To nemá nič spoločného so svätou, ale s pôvodnou osobou, ktorá bola slávená v ten deň – Babou.
Kurinovanie a babenovanie
V národopise je známe tiež chodenie s Kurinou Babou. Kurinovanie, ktoré zaniklo ešte v prvej polovici 20-teho storočia, zaznamenali zberatelia ľudových zvykov vo viacerých oblastiach Slovenska. Hlavnými aktérmi boli „kuriny – babiny“. Išlo o muža preoblečeného za ženu s figurínou dieťaťa (zahaleného vankúša na rukách), ktorého zas sprevádzalo dievča preoblečené za muža. Keď prišli do domu, zavinšovali domácim šťastie v novom roku a takto prednášali :
Kuriny, baby
dedove husy,
Dedo babu dusí,
des podela husi….
Gazdiná ich odmenila sušeným ovocím a vianočným pečivom, koláčmi, mäsom i peniazmi a potom si spolu zatancovali. Hostia priniesli i korunku uvitú zo slamy, z ktorej si domáci po troche odtrhli a dali do hniezd hydine, aby sa im dobre darila.
V Štiavniku obe postavy predstavovali mládenci z ktorých jeden bol oblečený za Babu na hlave mal zo slamy upletenú korunku, v strede ktorej bol zvonček. Druhý mládenec mal kožuch (ako Ded) opásaný povrieslom a dlhú sukňu zo slamy.
Babenovanie sa robilo na takzvaný „babí deň“. Skupina mládencov chodila po domoch a želali domácim úspešný nový rok. Pred domom, aby o sebe dali vedieť, spustili piesne a vinše a potom vošli dnu, aby vykrútili domácu dievčinu.
Babka v bežnej reči
Prívlastok babí sa však používalo a používa v ľudových názvoch viacerých druhov rastlín, napr. babia jahoda „lykovec jedovatý“, babie brucho „šalvia lúčna“, babie kľúče „prvosienka jarná“, babí koláč „artičoka kardová“, babí koreň „jesienka obyčajná“ , babí šut „huba prášnica bradavičnatá“.
Slovo babka vo význame „uhorská medená minca najnižšej hodnoty, pol denára“ sa dnes už môže pokladať za historizmus, ale stále sa používa v posunutom význame „peniaze vôbec“ a je známe aj z frazeologických spojení ako kúpiť alebo predať niečo za babku s významom „veľmi lacno“, nemať ani babku „byť chudobný“ a iné.
Názvy miest
Baba je aj jedno z označení Moreny. Zlatá Baba je jednou z nárečníc (Bulharských sudičiek). Baba Jaga, Perinbaba a „ježibaba“ sú tradičné rozprávkové ženské postavy, ktoré ovládajú čary. O vrchu Baba v katastri obce Lučivná v blízkosti mesta Svit kolovala povesť, že tam bývala zlostná ježibaba so železným nosom, ktorá mala obydlie z umrlčích hláv a bolo pri nej dvanásť dievok premenených na mačky, kohútov a iné zvieratá. Podľa iných ľudových výkladov na vrchu bol kameň, ktorý bol pôvodne starou babou, či sa tam modlievali bývalí pohanskí Slovania.
Podľa I. Lutterera a R. Šrámka názvy Baba (v češtine aj Bába) často označujú kopce zaobleného tvaru, preto pôvod hľadali buď v ide. koreni *bab-/bob-, ktorý označoval niečo vyduté, nakysnuté, nafúknuté, opuchnuté, zaguľatené, alebo v slovanskom slove baba „stará žena“ (zaoblený tvar vyvýšeniny sa podobal ohnutej starene).
Bábky a „babí kout“
Pripúšťajú, že z tohto významu mohli vzniknúť aj mytologické mená, napr. meno staroslovanskej bohyne Bába, ktorá sa stotožňovala s búrkovým mračnom a symbolizovala nebezpečenstvo. V. Uhlár tiež spájal názvy vrchov Baba aj s motiváciou mýtickou bytosťou starých Slovanov Baba. V. Machek v súvislosti s pôvodom spojenia babí kout vo význame „časť oblohy (zvyčajne severozápadnej), odkiaľ prichádzajú nevítané mraky“, ktorý by mal byť motivovaný touto bohyňou, pokladal za výmysel, čím spochybnil vôbec možnosť takejto motivácie. Predpokladal, že uvedené spojenie sa skôr utvorilo prenesením významu „babí kút z izby, od pece, odkiaľ idú babské mrzutosti“.
Osobne si myslím, že teória babieho kútu nemusí byť nesprávna. Len možno nešlo o to, z ktorého kútu išli „babské mrzutosti“. Kedže vieme, že Slovania v domoch mali posvätný kút v ktorom sa nachádzali bábky predkov, mohol byť „babí kút“ tam. Domy, ich vzhľad, veľkosť, situovanie ohniska, vchodu, posvätného kútu, atď. boli určované výlučne staršou kultúrnou tradíciou. A tá mohla diktovať, že posvätný kút je práve na severozápade.
Zdroje: E.Horvátová, Rok vo zvykoch nášho ľudu
I. Valentová; Substantívum BABA a jeho deriváty v slovenskej anojkonymii a v slovníku Lexika slovenských terénnych názvov; SLAVICA SLOVACA; 2023
M. Slivka; Ľudové masky; 1990
M. Žiarislav Švický; Návrat Slovenov v duchu a slove; 2016
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2; 1995