Slovanské národné rozprávky často rozprávajú o havranoch (krkavcoch), ktorí prinášajú živú a mŕtvu vodu: s ňou telo rozrezané na kúsky opäť rastie, s ňou sa mŕtve telo stáva opäť živým.
Je prirodzenosťou slnečného boha (Dažboga), že prináša život zo zimy, svetlo z tmy a život zo smrti. Mŕtvou vodou sa myslí ľad, ktorý drží pohromade zamrznuté veci, živou vodou sa myslí tečúca voda, ktorá oživuje jarnú prírodu. Havran, ktorý nesie živú vodu, zvestuje jar, je teda poslom boha Slnka.
Slovinská bájka zo stredoveku hovorí, že havran bol pôvodne biely a spieval krásne. Raz svojím spevom však prerušil omšu. Ľudia vybehli z kostola radšej počúvali havrana, ako kňaza, preto mu boh vymenil perie za čierne a krásny spev za krákanie.
Matke deviatich Jugovičovcov, ktorí padli v nešťastnej bitke na Kosovom poli (1389), priniesli ruku jedného z nich havrany:
„Potom ráno, keď svitlo,
prileteli dva čierne havrany,
„krídla mali celé krvavé,
a ich zobáky boli spenené,
„a priniesli sem ruku hrdinu,
a na nej zlatý snubný prsteň,
a hodili ho na lono svojej matky.“
Havran a duša
Predstavy Slovanov o podobe duše sú veľmi rozmanité, slovný vzťah duša – dych vyjadruje iba jednu jej stránku, a to životnú silu, ktorá vyprcháva z mŕtveho tela, nie však bytosť samotnú. Tá sa zjavuje skôr ako tieň – tieňová postava, ktorá vie rozprávať, pohybovať sa, jesť, piť a často sa ukazuje aj vo zvieracej podobe.
Jednou z týchto podôb je aj podoba havrana, pričom tento zjav sa týka zlých morálnych vlastností zosnulého človeka. Ak sa havrany zlietali na jednom mieste s hlasným krákaním, na danom mieste sa predpovedala smrť mnohých ľudí. Krákanie havrana je zvesť rôznych nešťastí v celom slovanskom folklórnom okruhu.
Zdroje: J. Vítek, Báje slovanské o havranech
Soňa Valovičová