Duša

Slovania verili v existenciu nesmrteľnej duše u ľudí i zvierat. Podľa ich vysvetlení duša sídlila v dychu a mala podobu nemateriálnej, priehľadnej látky, ktorá unikla s posledným výdychom. Dodnes sa používa slovné spojenie „vypustiť dušu“, ktoré dokonale odráža staré presvedčenie.

Po smrti sa istý čas zdržiavala v blízkosti príbytku. Duša sa rozlúčila s pozostalými, prípadne v podobe lasice či hada ostala v dome, ochraňuje potomkov zomretého a rodový majetok. Je zaznamenaných množstvo prípadov, keď sa duša prišla s blízkymi rozlúčiť v sne.

Uvoľnená duša sa mohla zhmotniť v podobe okrídleného tvora – vtáka (často bielej holubice), alebo hmyzu (často včely). Sídlom duší zomretých majú byť aj stromy, poskytujúce odpočinok vtákom-dušiam, zdržujúcim sa na hroboch. Duša zlého človeka sa podľa novších predstáv mala zhmotniť práve v podobe čierneho havrana.

Na Ukrajine sa zachovala viera, že ľudská duša navyše pozostáva najmenej z dvoch prvkov. Jeden z nich mal sídlo v hlave, preto ju môžeme nazvať akousi „dušou mysle“. Druhý prvok duše bol spojený so srdcom, alebo bruchom a bol identifikovaný so životnými silami.

Pri pohrebe sa konala tryzna – hostina za zosnulého. Opakovanie tryzne sa konalo 40 dní po smrti. Slovania verili, že duša mŕtveho ešte 40 dní po smrti blúdi po zemi, než definitívne opustí tento svet.
Ak sa niekomu snívalo o mŕtvom, alebo sa niekomu zjavil v bdelom stave, urobili menšiu spomienku ešte raz. Opäť sa spomínalo na príhody a útržky zo života, ktoré na jeho súčasníkov zapôsobili. Tí, ktorí sa voči mŕtvemu cítili previnilo ho opäť mohli prosiť o odpustenie, prípadne mu ďakovať za dobré skutky a pomoc.

Reinkarnácia duše

Medzi Slovanmi sa udržiavala predstava o reinkarnácii duše. Duša mŕtveho človeka blúdila dovtedy, kým sa nevtelila do dieťaťa, ktoré sa malo narodiť.

Thietmar z Merseburgu zaznamenal v kronike (napísanej medzi 1012 a 1018 n.l.) u Polabských Slovanov vieru, že duša má v ďalšom živote inú úlohu ako v súčasnom. To by sa dalo považovať za náznak učenia o reinkarnácii. Na inom mieste zas uvádza, že pre pohanov „smrťou všetko končí“ – čím sa určite nemyslí, že starí Slovania by verili, že po smrti  nič nie je (pretože to je v rozpore so všetkým čo vieme aj s tým, čo sám píše).

“Aby som nebol označený nadávkou nemý pes zo strany nevzdelaných a predovšetkým Slovanov, ktorí si myslia, že časnou smrťou všetko končí – toto hovorím.”

Význam tejto zmienky je nejasný, možno to je komentár vo svete kresťanskej náuky o večnom treste, či odmene.

Zdroje: Zdroj: Е. Е. Левкиевская; Как устроен загробный мир / Мифы русского народа, Аст, 2000
K. Nádaská; Čary a Veštby; 2014