Obradový plač ľudia vykonávali počas pohrebu, v momente konštatovania smrti, pri príchode ľudí, ktorí sa dozvedeli o smrti, pri zatváraní truhly a jej vynášaní cez prah domu (odlučka).
Obradový plač bol v hlbšej minulosti súčasťou rozvinutejšieho rituálu. Prejavy podobné slovenským variantom pohrebných plačov sa vyskytovali aj u západných a južných Slovanov a u Maďarov. Najstaršie správy u nás sú zo 16. storočia, keď začali obradný plač zakazovať.
Plakalo sa, aby sa duša mŕtveho upokojila. Na väčšine Slovenska sa verilo, že duša neoplakaného mŕtveho sa môže vrátiť a škodiť pozostalým.
Plač s rozvinutou obradovou funkciou bol u západných Slovanov potlačený najmä cirkevnými zákazmi. Ojedinelý výskyt však svedčí o jeho uplatňovaní v takých momentoch, akými sú konštatovanie smrti, príchod ľudí, ktorí sa dozvedeli o smrti, zatváranie truhly a jej vynášanie z domu, zo dvora, cesta do kostola, na cintorín a pochovávanie do zeme, ku ktorým sa viazali aj texty pohrebných odobierok.
Zdroj: Ľ. Chorváthová; Smrť (Etnografický atlas Slovenska) 1990