Svantovít bol boh úrody, vojny a hlavný boh slovanského kmeňa Ranov. Neskôr, keď moc Rujany vzrástla, stal sa hlavným bohom všetkých polabských Slovanov. Jeho organizovaný kult sa nachádzal na ostrove Rujana pri myse Arkona, kde bol aj jeho hlavný chrám. Podľa opisov stredovekých kronikárov mala socha zobrazujúca tohto boha štyri hlavy, roh a meč a samotnému božstvu bol zasvätený biely kôň, sedlo, stajňa a orly.
„Medzi mnohotvárnymi božstvami Slovanov vyniká najmä Svantovít, boh zeme Rujancov, pretože veria, že udeľuje najúčinnejšie veštby. Ostatných v porovnaní s ním považujú za obyčajných polobohov. Preto mu tiež zvykli každoročne obetovať ako výraz osobitnej úcty človeka, kresťana, ktorého si vybrali žrebom. Svantovítovi dokonca posielajú zo všetkých slovanských území pevné príspevky na obety.“
Takto hovorí Helmold z Bosau a jeho „Kronika Slovanov“. Nemecký katolícky kňaz Helmold žil a písal niekedy v rokoch 1120 až 1177
„Vo svätyni stála ohromná modla, ktorá svojou veľkosťou presahovala všetky miery ľudského tela, podivuhodná štyrmi hlavami na rovnakom počte krkov, z ktorých dve sa pozerali dopredu a dve dozadu.
Okrem toho vždy jedna z tých dopredu i dozadu otočených hláv upierala zraky doprava, druhá doľava. Vyholení fúzov a strih vlasov bolo stvárnené tak, že by si sa domnieval, ako by umelcovou snahou bolo napodobniť obvyklú úpravu vlasov Rujáncov. V pravej ruke držala z rôznych druhov kovu vyberane spracovaný roh, ktorý kňaz, každoročne napĺňal vínom a zo stavu tejto tekutiny predvídal úrodu na nasledujúci rok. Ľavá ruka bola opretá v bok.
Suknica dosahovala až k lýtkam, ktoré boli vytvorené z iného druhu dreva a boli prepojené s kolenami tak rozumným spojom, že miesto spojenia nebolo možné zistiť inak, než veľmi dôkladným pohľadom.
Nohy bolo vidieť, ako sa dotýkajú zeme; ich podstavec bol skrytý pod ňou. Neďaleko bolo možné uvidieť uzdu aj sedlo modly a tiež mnohé iné odznaky boha. Obdiv nad tým umocňoval nápadne veľký meč, ku ktorého pošve aj rúčkou zvádzal pohľad okrem znamenite ozdobného tepanie aj postriebrený zovňajšok.“
Takto jer opísaný Svantovít v arkonskej svätyni kronikár Saxo Grammatikus (12. storočie).
Rozbor Svantovítovho mena
Význam slova „svätý“ je praslovanský. Najbližšie príbuzné slová sú litovský šventas a staropruský swints ‚svätý‘, ktoré podobne ako praslovanské *svęt. *svętъ, pochádzajú z praslovanského *śwentas. Úzko príbuzné sú aj averské spəṇta ‚svätý‘ a sanskritské śwanta ‚pokojný‘, ‚tichý‘, ‚sebavedomý‘.
Druhá časť mena obsahuje príponu -vit (predpokladané praslovanské *-vitъ) s významom ‚pán, vládca, hrdina‘. Teonymum sa prekladá napríklad ako „silný hrdina“, „silný vládca a pán“ alebo „svätý víťaz“, „svätý pán“.
Kult prosperity
Raz ročne, po žatve, sa konala veľká slávnosť na počesť boha Svantovíta. Deň predtým kňaz vyčistil chrám a dával pozor, aby v ňom nevypustil ani dych. To aby neznečistil prítomnosť boha ľudským dychom.
Po zhromaždení davu pred chrámom sa obetovali zvieratá a potom sa usporiadala hostina. Nasledujúci deň sa dav zhromaždil pred chrámom a kňaz skontroloval množstvo alkoholu v rohu, ktorý sa nachádzal v soche boha – menší počet alkoholu predpovedal zlú úrodu a kňaz nariadil urobiť zásoby. Ak sa hladina alkoholu nezmenila, kňaz predpovedal dobrú úrodu na ďalší rok. Kňaz potom vylieval alkohol z rohu pod nohami sochy a nalieval čerstvý alkohol, pričom prosil o hojnosť pre seba a ľudí. Kňaz ukončil rituál tým, že si z rohu poriadne odpil, potom ho znovu naplnil a vložil do sochy.
Známy je aj rituál spojený s veľkým okrúhlym koláčom ochuteným medom, ktorý kňaz položil pred seba a spýtal sa ľudí zhromaždených pred ním, či ho môžu vidieť. Keď dav odpovedal, že ho vidí, kňaz im zaželal, aby ho ani v nasledujúcom roku nemohli vidieť, čo sa rovnalo želaniu väčšej úrody.
Kňaz napomenul ľudí, aby priniesli bohovi obety, ktoré by zabezpečili prosperitu. Slovania dobrovoľne dávali Svätovítovi jeden groš ročne. Bohu dávali aj tretinu z ukoristenej výzbroje nepriateľov. Dary božstvu venovali aj susední králi, napríklad dánsky kráľ menom Swen (pravdepodobne Swen III.) mu daroval vzácny pohár. Dane na počesť Svantovíta museli platiť kupci, ktorí prichádzali obchodovať na Rujanu.
Veštecký a vojenský kult
Svantovítovi bol zasvätený biely kôň. Samotný boh mal na tomto koni v noci bojovať proti svojim nepriateľom, o čom svedčí aj to, že ráno bol kôň špinavý od blata. Na koni mohol jazdiť len kňaz. Vytrhnutie vlasov z hrivy, alebo z chvosta sa považovalo za hriech. Kôň sa používal aj na veštenie: kňazi postavili tri rady kopijí hrotmi nadol, pričom každý rad kopijí sa navzájom skrížil, ak kôň prekročil tieto rady kopijí pravou nohou, znamenalo to šťastie v plánovanej bitke alebo útoku, ak ľavou, bitka bola odvolaná.
Saxo uvádza, že zasvätená bohu bola zástava a „orly“. Saxo presne neopisuje, čo boli orly, ale boli po stranách zástavy, ktorá sa nachádzala na veži nad vstupnou bránou (smerom na východ) jediného vchodu do hradiska na Arkone. Kronikár podrobnejšie opisuje zástavu: mala byť veľká a výnimočnej farby. Zástava bola aj akýmsi emblémom Rujáncov, dostávalo sa jej takmer božskej úcty, bola posvätná a patrila božstvu. Podľa kronikára dávala zástava ľuďom, ktorí ju vlastnili, možnosť plieniť mestá, ničiť chrámy alebo domy bez následkov a vykonávať rozsudky.
Pád arkony
Svantovítov kult oficiálne zanikol v júni 1168 po dobytí Arkony Dánmi na čele s kráľom Valdemarom I. a biskupom Absalonom:
„Potom prikázal túto starobylú sochu Svantovíta, ktorú uctievali všetky slovanské národy, strhnúť, dal jej okolo krku zavesiť povraz, ťahať ju pred očami Slovanov uprostred vojska a nakoniec ju rozbiť na kusy a hodiť do ohňa. Zničil aj posvätné miesto, zrušil všetky jeho bohoslužby a vydrancoval bohatú pokladnicu.“
Zvyšky Svantovítovho chrámu sa nezachovali, pretože ich pohltilo more. Počas nedávnych archeologických výskumov sa našli obchodné a vojenské predmety, ktoré potvrdzujú vysoký status pevnosti, ako aj pozostatky ľudských obetí.
V Srbsku a Chorvátsku
Niektoré publikácie tvrdia, že Svätovít bol uctievaný aj v Srbsku (a Chorvátsku), o čom svedčí sviatok Vidovdan (doslova „Deň svätého Víta“).
Aj v súčasnosti sa objavujú diskusie o pohľade na kult Svantovíta u Srbov a Chorvátov; jeho meno sa často štylizuje ako „Svetovid“ alebo Vid, aby sa prirovnalo k zachovaným menám (napr. Vidova Gora), ktoré majú byť pozostatkom jeho kultu. Teóriu o znalosti boha Svantovíta u južných Slovanov však nemožno akceptovať – v odbornej komunite prevláda názor, že boh Svantovít bol známy len polabským Slovanom a nemal celoslovanský rozsah.
Svantovít v súvislostiach
Polykefalizmus mnohotvárnosť slovanských božstiev, predovšetkým pobaltských, je zaujímavá vec. Doložená sú božstvá dvojhlavé a trojhlavé (Triglav uctievaný v Štetíne). Najvýznamnejšie a najpodrobnejšie opísane sú však štvorhlavé božstvá. Svantovít uctievaný v Arkone – archeologicky doložený aj sochou z Wolinu. Porenut uctievaný v Korenici. V Pobaltí boli známe aj božstvá päťhlavé (Porevit) a sedemhlavé (Rugievit).
Motív nočnej jazdy na koni bol známy všetkým Slovanom. Slovanský je aj rituál skrývania sa za „kołacz“, doložený na Ukrajine, v Bielorusku, Hercegovine a Bulharsku. Podobný obrad sa zachoval do 70. rokov 20 storočia aj na Slovensku (len sa konal počas štedrej večere).
Veštenie pomocou koňa poznali aj Germáni (podľa Tacita), Balti, Rusi a v avestskom náboženstve. Nedýchanie v chráme sa objavuje aj v zoroastrizme, kde slúži na to, aby sa zabránilo znečisteniu posvätného ohňa.
Orly, ak boli na dvoch stranách zástavy, majú svoju analógiu v poľských pečatiach, kde je postava kniežaťa medzi dvoma orlami a statné vtáky boli často v kniežacej prilbe, ktorá sa spája so sférou moci. O používaní zástav v náboženskom kontexte u polabských Slovanov písal už skôr Thietmar (Svarožičova zástava a zástava neznámej bohyne Luticov).
Svantovít a Perún
Aleksander Gieysztor Svantovíta považoval za hlavného boha (a boha hromu), polabskú podobu Perúna. Štyri hlavy Svantovíta zodpovedajú číslu 4, ktoré sa spája s hromovládcami: u Baltov sa štvrtok spájal s Perúnom, u Rimanov sa štvrtok nazýval Iovis dies („Jupiterov deň“) a u Germánov Donnerstag/štvrtok („Thorov deň“). U Baltov ženy nesmeli vo štvrtok vykonávať určité práce a manželstvá uzavreté v tento deň mali podľa proroctiev priniesť šťastie. Okrem toho Perkun vládol štyrom svetovým stranám a mal štyri tváre.
Rituál obetovania alkoholu Sväntovítovi súvisí s funkciou hlavného boha: védsky Indra vypil veľa sómy, ktorá mu dodávala silu, Jupiterovi sa obetovalo hrozno a germánsky Ódin pil najlepšiu medovinu. Gieysztor uznáva roh Sväntovíta ako symbol moci. Obrad výmeny alkoholu sa prirovnáva k rituálu zasvätenému Jupiterovi z prvého storočia pred Kristom, ktorý opísal Marcus Terentius Varron.
Rituálne koláče majú indoeurópsky pôvod – v Ríme sa koláče nazývali summanalia, z čoho pochádza prezývka Jupiter Summanus, a koláče sa používali aj pri rituáloch v Indii. Spojenie Sväntovíta s úrodou súvisí aj s Jupiterovým sviatkom, ktorý sa konal 13. septembra a súvisel s koncom žatvy. Veštby o úspechu vo vojne pomocou koňa a oštepu prirovnáva k Marsovým oštepom, ktorých pohyb predpovedal mier, alebo vojnu. Samotné vyhlásenie vojny však patrilo Jupiterovi – jeho kňaz vykonával obrad vyhlásenia vojny, ktorý sa končil hodom kopije (hasta ferrata) na nepriateľské územie. Okrem Svantovíta mali byť podľa neho Perunovými hypostázami aj Jarovít a Rujevít.
Nález z Wolinu
So Svantovítom sa spája aj figúrka nájdená na ostrove Wolin, na ktorej sú vyryté štyri tváre hľadiace na štyri svetové strany. Táto figúrka je vysoká 9,3 cm a našla sa v dome, ktorý bol v blízkosti budovy interpretovanej ako pravdepodobný chrám. Datuje sa do druhej polovice 9. storočia.
Zdroje: Profantová & Profant; Encyklopedie slovanských bohů a mýtů
TÉRA, Michal. Perun: Bůh hromovládce; Pavel Mervart, 2009
Saxo Grammatikus, Gesta Danorum XIV.
Aleksander Gieysztor: Mitologia Słowian; 2006
Andrzej Szyjewski: Religia Słowian; 2003