Háj označoval miesto určené k pobytu mŕtvych. Pôvodný tvar „gaj“ znamenal doslovne „miesto, kde žijú mŕtvi“. Neskôr výraz háj prešiel vo výraz svätý háj, či svätoháj. Postupne slovo háj stratilo svoju posvätnosť. Dnes tak ľudia nazývajú všetky svetlé listnaté lesy s bohatým podrastom tzv. hájových kvetov.
Proveho svätoháj
Biskup Helmold z Bosau opísal háj (nazývaný svätobor) zasvätený Provemu, ktorého uctievali v Stargrade (germanizovaný názov: Oldenburg). Záznam pochádza z prelomu 11 a 12. storočia:
„Stalo sa však, že sme cestou prišli do svätoboru, jediného v tejto krajine, ktorý je na rovine. Tam sme medzi prastarými stromami uvideli posvätné duby zasvätené bohu krajiny, Provemu. Svätobor obklopovalo nádvorie ohradené veľmi starostlivo vyrobeným dreveným plotom s iba dvoma bránami. V skutočnosti bolo toto miesto okrem domácich modiel a bôžikov, ktoré stáli v každej dedine, chrámom celej krajiny.
Bol tam ustanovený kňaz a konali sa tam slávnosti a rôzne obetné obrady. Bolo zvykom, že miestni obyvatelia sa tu každý druhý deň v týždni stretávali s kniežaťom a kňazom na súdoch. Vstup na nádvorie bol zakázaný všetkým okrem kňaza a tých, ktorí chceli priniesť obetu, alebo ľudí v smrteľnom nebezpečenstve. …Iní bohovia prebývajú v lesoch alebo hájoch, napríklad, Prove boh Stargradu, a nie sú výslovne zobrazovaní „.
Pasáž o súdoch v Proveho háji môže naznačovať, že bol bohom spravodlivosti, čo by zodpovedalo hypotetickej etymológii jeho mena od „spravodlivý“. Zmienka o tom, že Prove nebol zobrazovaný, je zvláštnosťou tohto boha, keďže vieme, že bohov Slovania zobrazovali.
Ničenie svätohájov
Ničenie posvätných hájov súviselo s procesom kristianizácie Slovanov. Zavádzanie nového náboženstva sprevádzalo vyrubovanie hájov, ničenie svätých miest a sôch slovanských božstiev. Slovania a Balti tomuto procesu v niektorých krajinách dlho odolávali. Najmä v Prusku však bol nástup novej viery mimoriadne násilný. Jeden takýto prípad opisuje misionár Hieroným:
„Takto sa dostali do stredu svätoboru, kde bol nad všetky stromy uctievaný prastarý dub, ktorý bol vlastným sídlom bohov; chvíľu sa ho nikto neodvážil udrieť […]. Celý svätobor bol vyrúbaný. V tomto kraji bolo viac svätoborov, rovnako posvätných. Keď sa ich vydali vyrúbať, prišiel k Witowtovi s plačom a krikom veľký zástup neveriacich, ktorí sa sťažovali, že im vyrúbali posvätný háj a vzali dom boha, kde si zvykli vyprosovať božskú pomoc, odkiaľ dostávali dažde a počasie; už nevedia, kde majú hľadať boha, ktorého sídlo im vzali. Je tu niekoľko menších hájov, kde si zvykli uctievať bohov; a tie chcú zničiť, nejakú novú posvätnosť zaviesť a pôvodný zvyk vykoreniť; preto ho prosia a prosia, aby nedovolil zničiť miesta a obrady uctievania predkov. Po ženách nasledujú muži a hovoria, že nemôžu zniesť nový obrad, a hovoria, že radšej opustia zem a rodné ohne, než vieru prevzatú od predkov.“
Svätoháje sú doložené aj u Luticov, keď je v súvislosti s Dánskou výpravou v roku 1165 zmienený bukový (Buckow) posvätný háj. Podľa ďalšej zmienky sa dá usudzovať, že sa v ňom konali aj krvavé obete.
Opát Herbert zas spomína tri posvätné stromy okolo idolu bohu Černohlava. Ale v inej verzii textu je toto miesto označené ako háj. Tradícia posvätnosti dubov sa odrazila aj v neskoršom folklóre severozápadných Slovanov. Ľudia si napriek zničeniu posvätných miest zachovali zvyk vyhľadávať krásne duby a borovice, aby sa pri nich modlili.
Svätoháj na Slovensku (a v okolí)
Na Slovensku existuje kopec, zvaný Starý háj, v lokalite Kostolec. V stredovekých zmienkach 13-teho storočia ešte opomínaný ako „svätoháj“, alebo chránený les. Nachádzajú sa na ňom ruiny románskeho kostola. Les zničili obyvatelia pri konfliktoch medzi blízkymi obcami ako odvetu za predošlé krivdy. S priľahlou lokalitou Horňany tvoril od raného stredoveku sídliskovú aglomeráciu v pohorí Tríbeč.
Južní Slovania podľa záznamov uctievali jednotlivé stromy, o hájoch sa nikde nepísalo. Podľa etnografických pozorovaní sa donedávna uctieval posvätný háj, napríklad na hore Peren v Macedónsku. Prísahy sa skladali pri stromoch, prameňoch a kameňoch.
Vo všeobecnosti sa o uctievaní posvätných hájov a stromov v Čechách zmieňuje kronikár Kozma, ktorý v roku 1092 uvádza, že knieža Břetislav II:
„…dal na mnohých miestach vyrúbať a vypáliť posvätné háje…“
A Opatovský homiliár zakazuje:
„uctievať hory a stromy… a obetovať zvieratá pri stromoch a prameňoch“
Pretože cirkev niečo zakazovala, muselo k takým obetám a uctievaniu vtedy dochádzať. Posvätný háj je v Čechách doložený len miestnymi názvami (pri Sušiciach, Karlových Varoch, pri Ohře), teda v južných a západných Čechách.
Poľský miestny názov Swiety Dab svedčí o uctievaní duba a objavuje sa tu aj toponymum Swiaty Gaj (tiež v Prusku). Rusi mali posvätné háje, nazývané „boželesje“, ešte v 19. storočí. Tí, ktorí porušili zákazy spojené s týmito miestami ochoreli, alebo dokonca zomreli.
Háje inde vo svete
Posvätné háje sa nachádzajú v pôvodných náboženstvách iráncov, Grékov, Rimanov, Germánov, Baltov a Keltov. Existovali v starovekých náboženstvách, ako aj v iných kultúrach na celom svete. Porušenie posvätnosti hája malo vážne negatívne dôsledky. Takéto miesta si vo vybraných náboženských prúdoch zachovali svoju náboženskú funkciu aj v súčasnosti.
Zdroje: Perún, boh hromovládca; M. Téra; 2017
Henryk Łowmiański, Religia Słowian i jej upadek (wieki VI–XII), PWN, Warszawa 1979
Zdeněk Váňa; Svět slovanských bohů a démonů; Panorama, 1990
Naďa Profantová; Encyklopedie slovanských bohů a mýtů; 2004