Víly boli čarovné bytosti ľudského vzhľadu so znakmi prírodného vodného ducha. Podľa slovenských poverových predstáv boli víly mladé pôvabné bytosti s okúzľujúcim hlasom. V ľudovej tradícií všetkých slovanských národov sa o nich zachovalo toľko povestí, že len ťažko nájsť bytosť, ktorá by bola Slovanom bližšia.
Víly sú známe najmä u južných Slovanov, ale vyskytujú aj v mytológii západných Slovanov. U Čechov víla označuje lesného ducha (15. storočie) a staré zemepisné názvy ako Vilice pri Tábore, Vilov pri Domažliciach, Vilín pri Sedlčanoch dokladajú, že bola známa aj tam. V Dalimilovej kronike je pojem vila použitý vo význame „blázon“.
V Rusku sa víla spomína v 11. storočí, ale existujú pochybnosti, či bola skutočne súčasťou ruského folklóru, a nie iba literárnej tradície. Medzi vílami a rusalkami je mnoho spoločných čŕt, možno ide o rovnakú bytosť s rôznymi menami.
Víly na Slovensku
Dali sa spoznať podľa bielych priehľadných šiat, dlhých vlasov zlatej, či rusej farby, ktoré si zdobili lesnými kvetmi. V povestiach je ich vzhľad opisovaný ako krásny, až hypnotický. Sídlili v lesných húštinách, pri potokoch a pri jazerách.
„Zakrátko už dobre vedel, že je to spev, a nie hocijaký. Zapáčil sa mu natoľko, že si zaumienil počkať, lebo spev sa približoval, a zvedieť, kto môže byť, čo tak pekne nocou vyspevuje. Dlho čakať nemusel. Len čo sa usadil na chodníku, zbadal pomedzi kríky, ako sa k nemu po lúke ľahučkým krokom približujú víly.
Boli prostovlasé, dlhé pekné vlasy mali spustené až po pás. Oblečené mali bielučké dlhé šaty a kráčali ľahučko, akoby im chôdza ani námahou nebola. Za ruky sa držali a ako kráčali, do kola sa otáčali. Prekrásne, jemnučko pri tom spievali a na seba sa usmievali.“
Jozef Ľudovít Holuby, Národopisné práce – Víly pod Budišovou.
Počas letných mesačných nocí, ale aj cez poludnie, bolo počuť ich spev a smiech. Keď im prišiel do cesty mládenec, zvábili ho spevom a utancovali, či ušteklili na smrť. Zachránil sa, len ak mal oblečené všetko naopak, alebo keď vydržal do zakikiríkania kohúta. Pred škodlivou mocou víl chránili niektoré rastliny (mäta, černobyľ, palina).
Po storočiach cirkevného vplyvu ľudia začali víly vnímať ako nepokojné duše zosnulých dievčat, ktoré lákajú mladých mužov do smrtiaceho kruhového tanca.
Tam okolo Strečna
cesta nebezpečná,
pod zámkom sa skryli
v bielych plachtách víly.
Na lúkach vo Váhu
často sa kúpajú:
po poli širokom
tancúvajú skokom.
Koho raz pochytia
tak ho dlho vrtia,
až pokiaľ v ich hrsti
dušu nevypusí.
Víly v povestiach južných Slovanov
Existujú tri druhy. Tie, ktoré žijú na zemi a v lesoch (srbochorvátsky: zagorkinje, pozemne vile), vodné víly (srbochorvátsky: brodarice, povodne vile) a oblačné, alebo vzdušné nymfy (srbochorvátsky: vile oblakinje, zračne vile). Mohli sa zjavovať ako labute, sokoly, kone, alebo vlci. Oblačné víly sa moli zjaviť v podobe víchra. V noci sa potulujú po oblakoch a vydávajú strašný zvuk píšťal a bubnov. Každý, kto ich privolá, stuhne a pohybuje sa len s ťažkosťami. Postihne ho choroba a do roka alebo dvoch zomrie.
Víly radi jazdia na koňoch, alebo na jeleňoch. Chodia na lov, tancujú v kruhu (srbochorvátsky: vilino kolo, bulharsky: samodivski igriška) a hľadajú lásku pekných silných mužov. Tým môžu dokonca pomáhať proti nepriateľom. Ich záľuba v boji pripomína valkýry a je v slovanskej mytológii jedinečná. Aj na Slovensku existujú povesti o Jánošikovi a vílach, ktoré mu darovali čarovné predmety.
Majú nadprirodzené schopnosti a sú schopné v umení liečiteľstva. Stavajú si nádherné hrady na okrajoch mrakov. Niekde zas kradnú deti a nahrádzajú ich premenencami.
Povaha víl
Víly sú zvyčajne k ľuďom priateľské. Dokážu sa mstiť ľuďom, ktorí ich urážajú, nerešpektujú ich príkazy, alebo sa bez pozvania priblížia k ich tancu v kruhu. Víly boli na rozdiel od rusaliek prívetivé. Ľud si ich uctieval kladením kvetov, jedla a pitia pred jaskyne, v ktorých podľa povesti žili.
V rámci českej tradície sú víly takmer vždy zlomyseľné, pokiaľ nie sú rešpektované a ľudia sa im nevyhýbajú. Zobrazujú sa ako krásne ženy s dlhými rozviatymi vlasmi, ktoré žijú predovšetkým v horách, v močiaroch, alebo na lesných čistinkách. Hovorí sa, že sa svojím vzhľadom a krásnym hlasom snažia zaujať mužov, ktorí sa k nim zatúlajú. Víly žijú v skupinách a s obľubou tancujú v kruhu, do ktorého (ako pasce) mohli chytiť ľahkovážneho mládenca. Ak s nimi muž začal tancovať, málokedy sa ešte vrátil domov.
Zdroje: Máchal, H.: Nákres slovanského bájesloví. Praha 1891
A. Melicherčík; Slovenský folklór, Bratislava 1959
J. Máchal, Bájesloví slovanské, 1995
N. Profantová & M. Profant; Encyklopedie slovanských bohů a mýtů 2004
The Greenwood Encyclopedia of Folktales and Fairy Tales; 2008
N. Kononenko (2007) Slavic Folklore: A Handbook
Marjanović, Luka (1898). Hrvatske narodne pjesme, Junačke pjesme Muhamedovske
J. Růžička; Slovanské bájesloví (mythologie) pro lid českoslovanský 1907