Bes a div boli pôvodné mená pre bytosti nižšieho stupňa ako bohovia v slovanskej mytológii. Boli spojené predovšetkým s prírodnými javmi, smrťou, osudom a časom. Div sa zachoval vo význame zázrak, čudo (viď ruský Čudo-Judo – drak z príbehu o Babe Jage). Slovo bes sa zase zachovalo vo význame „zlý duch“, alebo „ďas“.
Bes
Slovo „bes“ môže súvisieť s litovským baisus (strašný). Václav Machek ho považoval za substantívum tabuizovaného sěbъ súvisiaceho s chetitským sepa, zipa (v o význame démon). U Slovanov však nemuselo pôvodne mať pomenovanie negatívny charakter.
V písomných prameňoch sa bes často spomína v súvislosti s mágiou, najmä s veštením, vidinami a extázou. V „Povesti vremenych let“ sa stotožňujú s návi – mŕtvymi:
„V noci bývalo na ulici hromobitie, kvílenie a nešťastníci sa ako ľudia hrnuli okolo. …keď niekto vyšiel z domu, aby sa pozrel, hneď ho hnev nešťastníkov zranil neviditeľnou ranou (palicou) a tým zomrel. Preto sa nikto nesmial a nevychádzal z domu. Potom sa začali cez deň zjavovať beštie na koňoch, ale ich samotných nebolo vidieť, ale bolo vidieť len kopytá koní; a takto zraňovali ľud Polocký. A pretože si ľudia povedali, že to mŕtvi smrteľníci (nav’i) zabíjajú obyvateľov mesta Polock.“
Besi sa spomínajú aj v Slove o pluku Igorovom z konca 12. storočia, kde sa o Polovcoch píše:
„…deti besa prehradili pole svojím krikom.“
Podľa Encyklopedického slovníka Brockhausa a Efrona „slovanskí pohania verili, že zem počas celej zimy zostáva v moci démonov“, a tak v slovanskej mytológii boli besovia zosobnením tmy a chladu.
Div
Pre Slovanov bolo slovo div rovnako dôležité ako slovo boh. Výraz *div vo význame „zlý duch, démon“ v praslovančine rekonštruujeme na základe srbského a chorvátskeho div „démon, obor“, bulharského div „zlý duch, démon“, macedónskeho div „obor“, staroruského div „vták veštiaci nešťastie, démon“ a ukrajinského div „mýtický vták veštiaci nešastie, zlý duch“.
Divy v zmysle víly, bulharské samodivy, boli vnímané ako bytosti, ktoré mohli človeku spôsobiť dobro aj zlo, podľa toho akému človeku. Víla mohla počarovať k zlému, ako aj k dobrému – napríklad dať čarovnú silu Jánošíkovi.
Korene slova sú v dávnej indoeuópskej minulosti. V sanskrite existuje slovo „div“, ktoré má význam aj deň, diva-kara znamená zas Slnko. Diviá znamená nebeský, zázračný, divný, prekrásny, veľkolepý, božský. Aj dnešné slovenské slovo div – napriek tisícročiam – stále nesie niektoré zo starých významov (zázrak, divný). Slovania bytosti, ktoré označovali divmi, spájali s týmito pozitívnymi vlastnosťami.
Besov si teda Slovania spájali s tmou, smrťou a chladom – a bytosťami s nimi spojenými. Divov si zas spájali so zázrakmi, krásou a snáď aj slnkom.
Množstvo zachovaných besov a divov
Viera v duchov a s nimi spojené kultové, magické a poverové praktiky sa vo veľkej miere zachovali aj po pokresťančení Slovanov. Cirkev brojila v prvom rade proti bohom. V dôsledku toho sa viera a praktiky s nimi spojené zachovali až do súčasnej ľudovej kultúry. Na druhú stranu, významy označení sa časom miešali. Niektorí duchovia a s nimi súvisiace javy v neskoršej slovanskej kultúre sú však cudzieho pôvodu.
Vieru v bohov aj množstva besov a divov je zaznamenaná v diele „Slovo nekojego christolubca, revnitelja po pravoi vere“ z 11. alebo 12. storičia:
„A veria v Perúna, v Chorsa, v Sima i Rgla, v Mokoš a vo víly, ktorých je, ako hovoria prekliatí a nerozumní, tridsať sestier, tie považujú za bohyne a obetujú im – lámu im koláče a kurčatá podrezávajú; a modlia sa k ohňu, nazývajúc ho Svarožičom, a cesnak bohom pripravujú, a keď je u niekoho hostina, vtedy ho kladú do vedier a čiaš, pijú, radujú sa a veselia sa pre svoje modly… Preto sa nehodí, aby kresťan na hostinách a svadbách hral besovské hry, pretože to nemožno nazvať svadbou, ale modloslužbou, ktorej prejavom je tanec, hudba, svetské piesne, ktoré sa spievajú, bubny a všetka obeta nekresťanská, pri ktorej sa modlí k ohňu, k vílam, k Mokoš, k Simovi, ku Rglovi, k Perúnovi, k Volosovi, dobytčiemu bohovi, k Chorsovi, k Rodovi, k Rožaniciam a k všetkým ich prekliatym bohom…“
Pod vplyvom bohatého etnografického materiálu niektorí bádatelia, napríklad Henryk Łowmiański, dokonca dospeli k záveru, že Slovania pôvodne neboli polyteisti. Podľa tejto hypotézy idea božstiev, ako aj ich kult, vznikli pod cudzím vplyvom prostredníctvom individualizácie a antropomorfizácie démonov. Táto hypotéza bola vyvrátená.
Zdroje: Слово некоего христолюбца и ревнителя по правой вере
Váňa, Z.; Svět slovanských bohů a démonů; 1990.
M. STEJSKAL; Labyrintem tajemna, 1991
Martin Pukanec; ETYMOLOGICKÝ NÁKRES SLOVANSKÉHO SVETA BOHOV A DÉMONOV, 2013
M. Žiarislav Švický; Návrat Slovenov v duchu a slove, 2014
N. Profantová & M. Profant; Encyklopedie slovanských bohů a mýtů 2004
https://ru.wikisource.org/wiki/%D0%AD%D0%A1%D0%91%D0%95/%D0%91%D0%B5%D1%81