Bohyňa Mokoš (inak prezývaná aj Mokuša) je jediná ženská bohyňa v známom Kyjevskom panteóne. Mokoš je známa hlavne z východoslovanského prostredia. U nás je jej existencia doložená iba nepriamo.
Základ mena Mokoš znamená v preklade vlhký. Mala reprezentovať záležitosti spojené s plodnosťou (zeme, zvierat, aj ľudí), ženskými prácami ako je pradenie, tkanie a hudba. Podľa niektorých bádateľov bola bohyňa Mokoš súčasť trojice s Perunom a Velesom, ktorá mala významné postavenie v slovanskom pohanstve. V historických prameňoch vystupuje takmer vždy spolu s vílami alebo rusalkami.
Bohyňa Mokoš na východe
Ide o jedinú určite ženskú bohyňu, ktorej modlu dal knieža Vladimír vztýčiť v Kyjeve pri pokuse o upevnenie pôvodného náboženstva. To o jej dôležitosti v tých časoch už niečo hovorí:
„Na kopci pred opevneným dvorom postavil modly: Perúnovi z dreva, jeho hlave zo striebra a jeho brade zo zlata, Chorsovi Dažbogovi, Stribogovi, Simarglovi a Mokoš.“
O to viac, že sa do tohto panteónu nezmestil ani široko uctievaný Veles. Mokoš bola ctená hlavne ženami, ako o tom svedčí stredoveké dielo O trebokladeniji idolъskom, ktoré uvádza:
„…a k Mokoš sa doteraz tajne modlia, ženy modloslužobníčky sa v skrytosti schádzajú a to robia nielen chudobné, ale aj ženy bohatých mužov…“
Úcta k Mokoš sa v Rusku zachovala až do raného novoveku. Stopy jej existencie sa zachovali ešte v 16. storočí kedy sa zvykol kňaz pýtať žien pri spovedi či nechodili ku Mokuši.
Bohyňa Mokoš mohla byť ústrednou postavou ženských slávností (neskôr interpretovaných ako čarodejnícke sabaty), podobne ako západoeurópska Holda, či Perchta. Neskôr bola úcta k nej prenesená pravdepodobne na svätú Paraskevu, nazývanú tiež „Petka“, spojenú s piatkom, ktorý bol zasvätený veľkým bohyniam ako je Venuša, alebo Freya. Odrazom dávnych ženských kultov môžu byť balkánske petkarky, extatické veštice.
Podľa novších etnografických prameňov prichádzala vždy neviditeľná a jej príchod ohlasoval zvuk vretena. Bola považovaná za ochrankyňu priadok (a oviec, z ktorých vlny sa priadlo). Pradenie bola ctená ženská práca, spájaná s množstvom magických úkonov. O jej dôležitosti svedčí aj spojenie „po praslici“, teda rodová následnosť po ženskom rode. Na Ukrajine a v Rusku je v úcta k Mokoši zaznamenaná ešte aj v 19. storočí.
Novšie skúmanie bohyne plodnosti
Dnes máme o niečo presnejšiu predstavu o bohyni Mokoš, než mal Zdeněk Váňa (autor diela Svět slovanských bohů a démonů) v roku 1990. A omnoho reálnejšiu, než romantickí básnici z minulých storočí.
V Etymologickom slovníku slovanských jazykov sa k heslu mokoš/mokoša rozlišujú dve skupiny pomenovaní. Za prvé, ako označenie vtákov, čo sa viažu s vodou – taký je napríklad názov sliepočky vodnej i chriašteľa vodného v slovinčine (ktoré sa inak v ruských nárečiach označujú, čo je zaujímavé, aj ako „čertove kury“). Za druhé, ako označenie predkresťanského božstva (Mokoš), alebo nadprirodzených bytostí nižšieho rádu.
Mokoš na Slovensku
Ale výskum sa posúva ďalej. Podľa nedávneho rozboru M. Pukanca je Mokoš po Perúnovi a Dažbogovi ďalším božstvom, ktoré je bez akýchkoľvek pochybností doložené aj mimo Rusi.
Je to protiklad proti staršiemu – a dodnes rozšírenému – presvedčeniu, že ide o „východoslovanskú bohyňu“. Je doložená minimálne na Slovensku, keďže sa v roku 1347, pri dnešnej obci Chrámec v Gemeri spomínajú vedľa seba tri jedinečné pomenovania: Paganwar, Mogoswarhygh a Purunwar. Teda „Pohanský vrch“, „Mokošin hradný vrch“ a „Perúnov vrch“. Zapisovateľ vyslovene pripomenul, že je tieto názvy sú „nomen Slavorum gentillum“ (teda pôvodné miestne názvy).
Zdroje: Michal Téra; Perun: Bůh hromovládce; 2009
Michaela Hančáková; Archeologické artefakty ako doklady slovanského pohanstva na území stredovýchodnej Európy, 2015
Martin Pukanec; ETYMOLOGICKÝ NÁKRES SLOVANSKÉHO SVETA BOHOV A DÉMONOV, Nitra 2013
Martin Pitro & Zdeněk Vokáč; Bohové dávných Slovanů, 2002
M. Žiarislav Švický; Návrat Slovenov v duchu a slove
Z. VÁŇA; Svět slovanských bohů a démonů, r. 1990