Ako čarovanie sa označovali rôzne magické praktiky. Tými čarodejník sledoval ciele, ktoré boli v skutočnosti ťažké, pomalé, alebo vôbec neuskutočniteľné. Veštenie pomocou čarodejníctva je založené na príprave situácie, ktorá vedie k jednoznačnej odpovedi na určitú otázku: napríklad žena zistila, že jej budúce dieťa bude chlapec, ak jej zostane v ruke väčšia časť prsnej kosti sliepky, ktorú ťahala s inou tehotnou ženou.
Niektoré z foriem vyvolávania mŕtvych duší (nekromancie) s cieľom získať od nich odpoveď na určitú otázku sa zachovali v slovenských rozprávkach. Podľa ľudovej slovesnosti sa zaklínanie používalo aj v ľúbostnej mágii na privolanie živého alebo mŕtveho milenca.
Organizovaná cirkev proti čarovaniu brojila, možno aj následkom toho v ľudovej kultúre existoval akýsi dualizums. Biela mágia mala dosiahnuť nejaký pozitívny cieľ (liečenie, zlepšovanie úrody…). Čarovanie, často spojené so zariekavaním, sa na Slovensku chápalo ako pozitívna činnosť (napríklad zakliata voda sa používala na liečenie). Očarovanie s cieľom ublížiť, prípadne spojené so zaklínaním, bolo známejšie pod názvom porobenie.
Čarovanie zmenené na nadávky
Väčšina čarovania bola spojená s hovoreným slovom. Také nadávky tiež súvisia s hrozbou, kliatbou, alebo s dušovaním sa. Pôvod majú v starej mágii slova. V stredoveku väčšina z nich stratila magický charakter a stali sa výrazovými prostriedkami ulice.
Nadávky majú uraziť adresáta s cieľom vyvolať u neho negatívne pocity, spôsobiť mu morálnu ujmu. Najčastejším spôsobom je používanie vulgárnych slov a ustálených výrokov. Často sa používajú na zakrytie vlastného strachu a neistoty v stresových situáciách.
Zdroje: Záturecký, Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky. 2005
Horváthová, E.: Zvykoslovie a povery,1975
Olejník, J.: Pastierska mágia v oblasti Vysokých Tatier; Nové obzory 1965