Výraz „čarodejník“ (čarodejníci, čarodejnica…) je všeslovanský a súvisí s rytím čiar a obrazcov (možno aj písma) na zemi, v popole, do dreva aj inde, ktoré sprevádzalo magické praktiky, zariekavania, zaklínania a podobne. To sa nazývalo súhrnne čarovanie.
Užívali sa však aj iné všeobecne rozšírené označenia, napr. „věd“ (v Dalimilovej kronike), „vědun“, „veštkyňa“ (od staroslovanského věděti), vraž, alebo vrač (od vražiti = veštiť, čarovať), hádač, veštec a ďalšie.
U východných Slovanov sa obzvlášť často stretávame s označením volchvъ. Ide o výraz slovanského pôvodu, s ktorým súvisia zrejme aj mená božstiev Volos/Veles, alebo divov ako je víla, samovila.
Čarodejníci a veštice však existovali aj u Slovanov západných. Z českých povestí dobre poznáme znalkyňu liečivej moci bylín Kazi, sprostredkovateľku magických praktík, Tetu a veštkyňu Libušu. Čarodejníci, kúzelníci a „hadači“ figurujú aj v zákazoch Břetislava II. z roku 1092, či v Homiliáři Opatovickom. Je známe, že na poľskom území sa ich vplyv pokúšal potlačiť knieža Mešek prvý v desiatom storočí.
Veštia aj zaklínajú
Čarodejníci a čarodejnice sú spájaní s rôznorodou činnosťou, medzi ktoré patrí veštenie, ochrana proti zlu a nešťastiu, či jeho privolávanie. Ďalej zaklínanie, liečenie zariekavaním a pomocou byliniek, príprava jedov, nápojov lásky, či prostriedkov proti počatiu, zhotovovanie amuletov, privolávanie dažďa, či zabezpečenie úrody.
Extáza slovanských čarodejníkov
Aj u slovanských čarodejníkov sú doložené stavy extázy vyvolávanej hlavne tancom, spevom, rytmickými výkrikmi, vykurovaním, asketickým cvičením a drogami, najmä kanabisom, konvalinkami, či kvetmi akácií. Preslávení boli už spomínaní bulharskí nestinari a ich ohňové tance. Bulharskí a macedónski rusalii či kalušari liečili extatickým tancom okolo pacienta o svätodušných sviatkoch.
Pôvodné extatické praktiky zachovali nepochybne aj chlysti – „boží ľudia“, ktorých dualistická náuka, spojená s kultom slnka, učením o reinkarnácií duší a s kresťanskou terminológiou predstavovala kontamináciu pôvodných a kresťanských prvkov. Usilovali o mystické spojenie s božstvom v extáze, ktorú dosahovali rytmickými tancami, piesňami a výkrikmi. V extáze veštili a poučovali. Počas letného slnovratu (vajana) sa schádzali k nočnému stretávaniu, pri ktorom tancovali okolo kade s vodou. Tiež pálili prútiky z vŕby, aby dosiahli videnie a počuli hlasy, ktoré potom vysvetľovali ako veštby.
Čarodejnica v slovenskom folklóre
V ľudovom podaní mohla byť čarodejnicou mladá krásna dievčina aj škaredá starena. Ovládala niektoré z týchto zručností:
- liečenie
- privolávanie chorôb
- privolávanie dažďa a búrok
- ovplyvňovanie úrody
- vyvolávanie duchov
- veštenie
- objasnenie krádeže
- mohla sa premieňať vo zvieratá, rastliny i veci
Proti jej zlému pôsobeniu sa človek mohol chrániť rastlinami: cesnakom, makom, palinou (černobyľ), vŕbovými prútikmi a pod.
Ako to, že čarodejníci prežili
Tesná spojitosť s praktickými potrebami, hospodárskymi aj osobnými, vysvetľuje silný vplyv čarodejníkov a čarodejníčok medzi obyčajnými ľuďmi. Ich pôsobnosť bola skutočne široká a napriek všetkým neskorším zákazom a prenasledovaniu mali naďalej značný vplyv. V protiklade proti cirkvi nešlo o organizovanú, ale voľne spojenú skupinu, tvoriacu akési bratstvá, ktoré si strážili svoje tajomstvá. Odovzdávane boli len ústne a iniciáciou jednotlivcov.
Nikdy to však nebola organizovaná spoločenská skupina, ale vždy fungovali individuálne. Ich moc nad ľuďmi nestála len na ich obratnosti a podvodoch, ale vychádzala väčšinou aj z istých paranormálnych schopností ako napr. sugescia, hypnóza, mediálne a extatické stavy, mimozmyslové vnímanie a iné javy. S tým bola spojená aj inštinktívna znalosť prírody a ľudskej psychiky.
Zdroje: JIŘÍ ATWERI, Slovanské pohanství dnes (Magisterská diplomová práce), Brno 2007
Svět slovanských bohů a démonů; Z. Váňa; 1990
Zdroj: Vojna M.; POHANSKÉ KULTOVÉ MIESTA STARÝCH SLOVANOV V STREDNEJ EURÓPE A OTÁZKA EXISTENCIE POHANSKÝCH KŇAZOV NA NAŠOM ÚZEMÍ
K. Nádaská; Čary a veštby, 2014