Náv je jedným zo zaznamenaných názvov pre ríšu, kam odchádzajú duše mŕtvych. Návi (nawi) sú zas duše mŕtvych.
Náv ako miesto duší
Náv je v zmysle miesta, kam odchádzajú duše po smrti, doložené v Dalimilovej kronike zo začiatku 14. storočia a v českej Alexandreide z prelomu 13. a 14. storočia. V prvej polovici 16. storočia ho ešte používal Václav Hájek z Libočan, ale v 17. storočí sa z používania vytratilo, čiastočne pod vplyvom cirkvi, ktorá ho považovala za pohanský prežitok. Zdeněk Váňa náv spája so starogréckym naus a latinským navis (loď) a odkazuje na vieru v prepravu duší do podsvetia na lodiach, či na severské pochovávanie na lodiach.
Svet mŕtvych sa často objavuje v slovanských rozprávkach. Aby sa doň živý hrdina dostal, musí vynaložiť značné úsilie. Prechádza nepreniknuteľným lesom (Veles a jeho spojitosť s lesmi), alebo ohnivou riekou, či musí prejsť za more, pod zemou, alebo nad ňou.
Na Ukrajine ľud veril, že duše po smrti preváža cez vodnú plochu do návu „didko“. Inou variantnou je, že duša musí prejsť cez most.
Návi – duše mŕtvych
V starej ruštine sa slovo „nawi“ používalo vo význame „mŕtvy“ a hojne sa používalo vo folklóre. Východní Slovania nazývali dziady, sviatok mŕtvych, aj navsky velikden.
Podľa niektorých bádateľov išlo o všeobecné označenie démonov, ktorí vznikli z duší tragicky zomrelých, zbojníkov, čarodejníkov, zavraždených a utopených. Mali byť nepriateľskí a nepriaznivo naladení voči ľuďom.
V bulharskom folklóre sa vyskytuje postava „dvanásť nawi“, ktorá vysáva krv pôrodným babám. Podľa ľudových rozprávaní sa návi zvyčajne prejavovali ako vtáci.
S názvom podsvetia súvisí aj takzvaná návská kosť, ktorá bola považovaná za príčinu smrti. Rovnakú myšlienku poznajú aj Balti, Litovci túto kosť poznali ako navi-kaulis, Lotyši ako naves celinš.
V ruskej „Povesti vremenych let“ sú tiež návi spomínaný:
„V noci bývalo na ulici hromobitie, kvílenie a nešťastníci sa ako ľudia hrnuli okolo. …keď niekto vyšiel z domu, aby sa pozrel, hneď ho hnev nešťastníkov zranil neviditeľnou ranou (palicou) a tým zomrel. Preto sa nikto nesmial a nevychádzal z domu. Potom sa začali cez deň zjavovať beštie na koňoch, ale ich samotných nebolo vidieť, ale bolo vidieť len kopytá koní; a takto zraňovali ľud Polocký. A pretože si ľudia povedali, že to mŕtvi smrteľníci (nav’i) zabíjajú obyvateľov mesta Polock.“
Dve ríše pre mŕtvych
Zdá sa, že v stredoveku sa vnímanie návu rôznilo. Na východe meno označovalo duše mŕtvych, sviatky mŕtvych, kosť spôsobujúcu smrť. Západní Slovania zas náv poznali ako miesto mŕtvych duší. Lenže také miesto už Slovania mali – slnečný irij.
To, že sa u Slovanov zachovali dva názvy pre „druhý svet“, situáciu komplikuje. O náve toho vlastne veľa nevieme. Podľa Šebetovskej irij mohol byť označením pre nekonečné zelené pastviny kde vládol Veles. Náv sa mohol podobať skôr staroseverskej ríš Hel, čo nebolo príliš príjemné miesto (tiež ho obklopovala rieka). Šebetovská si všíma (dlhšie známu) možnú súvislosť s českým slovom unaviti.
Možno išlo ale o dva názvy pre jedno miesto. Rozprávky často druhý svet zobrazujú. Z ich opisov nie je známe, že by boli Slovania mali dve rôzne miesta pre duše zosnulých.
Zdroje: M.G. Šebetovská, 2023, Veles
Andrzej Szyjewski; Religia Słowian; 2004
Jerzy Strzelczyk: Mity, podania i wierzenia dawnych Słowian, 2007
A. Kempiński; Encyklopedia mitologii ludów indoeuropejskich; 2001
Svět slovanských bohů a démonů; Z. Váňa; 1990
R. Willis; Mytologie světa, 1997