Mnohí z nás museli aspoň raz v živote vidieť tohto čiernobieleho vtáka s dlhým chvostom a perlivými krídlami. Straka je nepriehľadnuteľná a nedá sa ani prepočuť. Južní Slovania rozprávajú príbehy o „veštici“ – čarodejnici, ktorá kradne duše spiacich ľudí, ako aj duše nenarodených detí. Tieto „veštice“ sa menili na straky.
Východní Slovania verili, že vidieť straku blízko miesta, kde žena rodí, je zlé znamenie, pretože straka mohla vziať detskú dušu v okamihu narodenia. Dieťatko, ktorému dušu ukradla straka, po narodení zomrie. Zlá čarodejnica v severnom Rusku mohla dať mladému dievčaťu odvar z koreňa čakanky – a dievča by začalo „hrkať“ ako straka.
Ktorý vták má na chvoste raka? (Straka)
Straky u východných Slovanov
Podľa legendy straky nežijú v Moskve, pretože ich vyhnal cár Ivan Hrozný. Prikázal chytiť všetky čarodejnice a meničov podôb. Všetkých ich priviedli do Moskvy, na Hlavné námestie. Tam prišiel sám cár a prikázal ich obklopiť slamou. Keď okolo nich naukladali slamu v kruhu, prikázal zapáliť ju z každej strany, aby vyhubil všetku mágiu v Rusku. Plamene pohltili čarodejnice, ktoré začali kričať a vrieskať. Nebolo vidieť, čo sa v plameňoch deje, ale z hrubého čierneho stĺpu dymu vyletelo množstvo strák. (To znamená, že všetky čarodejnice sa zmenili na straky a odleteli, oklamali cára. Odvtedy sa však do Moskvy už nikdy nevrátili.)
V severoruských povestiach je straka lešijovým poslom. Vidieť straku sa teda rovná dostať varovanie od pána lesa.
Straka v rozprávkach
V rozprávke Zlý brat (P. Dobšinský) vystupujú ako zvierací pomocníci hlavného hrdinu mravec, včela straka. Kým mravce pomohli pokosiť pole, včely postavili kaštieľ, straka pomohla hrdinovi inak:
Janko vyšiou z postele k obloku a tam plakau veľmi. Raz voľačo zaklepe na oblok; Janko otvorí a straka, čo sem prišla, opýta sa ho:
„Čože plačeš, syn môj?“
„Ach, ako bych ja neplakau, keď môj brat na mňa nacigániu, že ak mi kráľ dá jeho najmladšú céru za ženu, že budem mať s ňou do rána takô dieťa, čô bude hneď i chodiť i vraveť.“
„No, nič sa nestar, syn môj,“ povieda straka. „Ľahni si pokojne spať a nehaj oblok troška otvorený!“
Janko tak urobiu.
Ráno, keď svitlo, ešte v novom kaštieli oba mladí spali, len kráľ i s kráľovnou už boli hore. Tu sa otvorili dvere a hodný, pekný chlapček dnu veselo skočiu, bozkávau obom ruky i volau:
„Starý tatuško, stará mamička! Dobrô ráno vinšujem!“
A oba staričkí sa veľmi zradovali takiemu krásnemu vnúčatku. Išli do novieho kaštieľa, kde oba mladí ešte obejmutí spali. Zobudili ích a svoje požehnania im dali. Tu sa slávila veliká svadba a Janko po smrti svojho svokra zostau kráľom nad šetkými jeho krajinami.
Aj keď spojitosť straky s ľudskými dušami nie je v Slovenskom folklóre priamo doložená, v rozprávke môžeme tento súvis vidieť. Vtáky duše odnášali na oný svet, ale pri narodení aj prinášali. Aj okno, ktoré muselo na noc ostať odchýlené, je ešte z ľudovej viery známe. Prečo ale práve spomedzi všetkých vtákov doniesla tak „vyspelú dušu“ (dieťa čo hneď bude chodiť aj rozprávať) straka?
Zdroj: Maureen Perrie; The Image of Ivan the Terrible in Russian Folklore
Olga Stanton; MagPie’s Corner
Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)