Sekera mala u starých Slovanov výraznú obradnú aj ochrannú funkciu. Počas prvého hrmenia zasekávali ľudia sekeru do zeme, aby z nej pomohli práve prebudenému Paromovi vyhnať zlé sily. Cez prekrížené sekery gazdovia vyháňali dobytok na prvú pašu po zime. Takýto rituál stádo očistil od chorôb. Sekera zaseknutá do verají dverí, či okna, bránila dom pred škodlivými čarami. A keď ležala pod štedrovečerným stolom, mala rodine zabezpečiť pevné (tak, ako je železo) zdravie.
Sekera pod svadobným lôžkom mladomanželov zabezpečila, aby bolo prvé dieťa mužského pohlavia. Zo zvyku nechať v krčme v tráme zaseknutú sekeru ako zálohu do vyplatenia konzumácie vzniklo ustálené spojenie „piť na sekeru“, alebo „nechať sekeru“ (odísť bez zaplatenia). Sekera bola pre bežného človeka tak potrebná a cenná, že sa pre ňu isto vrátil a dlh vyplatil. Poriská sekier sa vyrábali najčastejšie z jaseňa a hrabu.
Perúnova sekera
Perúnova sekera, či Perúnovo kladivo nazývané tiež „sekerový amulet“, je archeologický artefakt, ktorý Slovania nosili (a dnes znovu nosia) ako prívesok. Má tvar bojovej sekery – bradatice a je protipólom severského amuletu Mjolnir. Sekera Perúna je známa z archeologických nálezov z 11. až 12. storočia.
Novodobý amulet Perúnovej sekery vyrábajú remeselníci predovšetkým podľa vzoru nálezu v chazarskej pevnosti Sarkel (Саркел) vykopanej v 30. rokoch 20. storočia. Kyjevská Rus ovládala túto pevnosť od roku 965 do 12. storočia.
Nálezy Perúnovej sekery majú dĺžku od 4 do 5,5 cm a šírku čepele od 2,8 do 4 cm. Bronz bol najbežnejším materiálom nálezov. Väčšina sekier bola datovaná medzi 11. a 12. storočie a archeológovia zhromaždili viac ako 60 exemplárov.
V Rusku a na jeho hraniciach sa našli dva ďalšie druhy sekery. Nálezy oboch vzorov majú otvor v strede čepele a obe sekery sú zdobené kľukatými čiarami, ktoré snáď predstavujú blesk (strelu).
Je dobre známe, že v 10. storočí, v období živých slovansko-škandinávskych kontaktov, sekerky-amulety pevne vstúpili do kultúry Škandinávcov a tí zároveň vo veľkom počte prichádzali do Ruska.
Pôvod sekerovitých amuletov
Avšak starodávne ruské amulety z 11. – 12. storočia. majú málo spoločného so staršou škandinávskou formou. Líšia sa tvarom a materiálom. Škandinávske amulety vyrábali spravidla zo železa alebo zo striebra, staroruské vyrábali z bronzu, prípadne z olova. Sekery sú odlišné aj samotnou podstatou reprodukcie zbraní, pretože škandinávske amulety sú na rozdiel od staroruských veľmi konvenčné. Hľadanie spojovacieho článku medzi staroruskými a škandinávskymi amuletmi zatiaľ neprinieslo pozitívne výsledky, rovnako ako hľadanie pôvodných druhov sekerových amuletov v starších slovanských starožitnostiach.
Najbližšiu analógiu k slovanskému hromovládcovi predstavuje baltský Perkunas, ktorý vedľa kameňa, kladiva a striel používa najmä svoju bojovú sekeru. Tá sa dokáže po použití podobne ako Tórovo kladivo vrátiť k svojmu majiteľovi. Podobne ako u Slovanov ma sekera významné postavenie aj v baltskom folklóre.
Zdroje: Early medieval miniature axes; www.academia.edu. (2015-11-04)
Древнерусские амулеты-топорики; Макаров Николай Андреевич, член-корреспондент РАН
Zdroje: Apáthy, Š.: Drevorubačstvo a spôsoby spracovania dreva. In: I. Kultúra a spôsob života ľudu. Ľudové zamestnania. Bratislava 1969
Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu; 1986