Slnko bolo zdrojom pozitívnej magickej sily, tepla, dobra a čistoty. Svetlo slnka zaháňa tmu a s ňou aj zlé sily. Dobré pôsobenie mali prenášať aj znaky solárne znaky.
Kam nechodí slnko, chodí lekár.
Po západe slnka však platilo viacero zákazov, lebo sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál. Nič z domu sa nepožičiavalo, nič sa nevynášalo (dokonca ani smeti), nesmela sa ani voda vyliať, lebo by sa vynieslo bohatstvo a bosorky by mohli s požičanými predmetmi čarovať a uškodiť domácim.
V rozprávkach sa zachovala podoba Slnka ako živej bytosti žijúcej u svojej matky v zlatom zámku či jaskyni: ráno vychádza ako dieťa, na poludnie je z neho silný muž, večer sa vracia (Vratko) ako starec. Podľa mýtov sídlilo za morom (rovnako ako Mesiac a Zornička). Na zabezpečenie magickej ochrany a prosperity sa malo orať, siať a brániť pole po slnku – v smere jeho pomyselnej dráhy, zľava doprava. Tento smer, zachovávaný pri svadobných obradoch (napríklad obchádzanie mladuchy okolo pece v dome manžela), mal zabezpečiť prosperitu a šťastie.
Slnko našich predkov chránilo
Zasvietenie Slnka odohnalo zlé sily a prekazilo zlé čary. Vykuknutie Slnka spoza oblakov malo vyrušiť zmoka (raráška) pri vyvolávaní krupobitia a podobne. S predpokladom aktivizácie zlých síl v momente západu Slnka súviseli zákazy a obmedzenia ľudského konania a pohybu počas noci. Zatmenie Slnka sa vysvetľovalo ako predzvesť veľkého nešťastia, obdobia slnovratu za významné medzníky v živote ľudí i prírody.
Pozorovanie zdanlivého pohybu Slnka na oblohe počas dňa bolo využívané ako časomerné medzníky: napríklad v Honte dodržiavali pravidlo, že dieťa, ktoré sa narodilo ráno, nesmela matka prvý raz dojčiť až do slnka spočívania (do západu Slnka) a dieťa narodené večer nesmelo byť dojčené do slnka stávania (do východu Slnka). Pozostatkom obradového vyvolávania Slnka sú početné detské jarné riekanky.
Praslovanské korene
Bežnú praslovanskú formu rekonštruujú jazykovedci ako *sъlnьce. Táto forma mena pre Slnko pravdepodobne vznikla z indoeurópskeho *suln- a pridaním zdrobňujúcej prípony *-i-ko. Zdrobnenina sa používala kvôli uctievaniu slnka u Slovanov. Sviatky slnka (vajano, zimný kračún) boli u Slovanov tie najvýznamnejšie a zreteľne vymedzovali rok.
Jazykovedci predpokladajú, že ak išlo o nebeské teleso, Slnko bolo v praslovančine stredného rodu. Ale Slnko ako božstvo malo mužský, alebo ženský rod. Za jeden z dôvodov tohto rodového rozlíšenia považujú litovský mýtus, v ktorom sa Slnko stalo nevestou mužského Mesiaca.
Bohovia slnka existujú vo všetkých v indoeurópskych náboženstvách. Doloženým slnečným božstvom je Dažbog. Ďalší bohovia majú aspoň čiastočný vzťah k slnku: Jarilo, Chors, Svantovít a podobne.
Vyobrazenie slnka
Jedným z vyobrazení slnka je svastika. Znak vychádzajúci z tvaru kríža so zahnutými ramenami, niekedy naznačujúci kruhový motív. Jeho názov má pôvod v sanskrite a znamená jestvovanie dobra. Pripisoval sa mu význam solárneho symbolu ako prísľubu šťastia, ktorému sa tvarovo ešte viac približoval zmnožením ramien do podoby vírivej ruže.
V podtatranských dedinách sa tento motív na krasliciach označoval ako ruža na šťastie. Motív svastiky ako vírivej ruže sa vyskytoval aj v rezbárskej výzdobe črpačiek. Umiestňoval sa pri vstupe do domu (Terchová), objavoval v rytom dekóre na trámoch, zriedkavo ako motív obradových koláčov (okolie Zvolena).
Zdroje: J. Ružička, Slovanské bájesloví
Danglová, O.: Slnko, mesiac, hviezdy v mytologických predstavách a ľudovej obrazotvornosti. In Kult a živly; 1999
Katarína Nádaská; Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch; 2018
Smeets, R.: Sign, Symbols and Ornaments, 1975.
A. Václavík; Výroční obyčeje a lidové umění. Praha 1959
Lenka Hlaváčová; Etymologie slov ze sémantického okruhu vesmír, nebeská tělesa, počasí, Bakalářská diplomová práce, 2013