Mesiac sa uctieval ako mladší brat Slnka. Výnimočne medzi východnými Slovanmi ho vnímali ako ženskú bytosť (Váňa predpokladá, že pod gréckym vplyvom). Hral ohromnú rolu predovšetkým v čarovaní, veštení, hospodárskej mágii (agrárnej) a ľudovom liečiteľstve.
Jeho polaritu so Slnkom vyjadruje poľská povesť, že Mesiac bol stvorený diablom (snáď Velesom, ten mal snáď v mytológii úlohu tvorcu), ktorý ukradol kus Slnka. Mesiac sídli za morom ako Slnko a rovnako zápasí s mrakmi a zatmením. Putujú k nemu duše mŕtvych, čo je predstava všeobecne rozšírená od Číny až po Atlantik.
Perúnova socha vztýčená v Kyjeve mala zlatú bradu a striebornú hlavu – snáď ako symbolika dvoch nebeských svetiel. Na Slovensku boli v časoch Veľkej moravy veľmi rozšírené lunice – amulety v tvare mesiaca.
Pranostiky a veštenie
Na Slovensku sa zachovali predpovede:
Ak je Mesiac jasný, žiarivý, na druhý deň by malo byť pekné počasie.
Ak je ohraničený veľkým červeným kruhom, bude vietor.
Ak je červený kruh okolo Mesiaca užší, bude pršať.
Mesiac sa používal aj na veštenie. Kruhy okolo neho veštili epidémie, jeho zatmenie predpovedalo vojny, hviezda v jeho blízkosti predpovedala požiar, alebo iné nešťastie.
Fázy mesiaca boli náramne dôležité pre rôzne úkony. Nov, ubúdajúci Mesiac, spln a ubúdajúci Mesiac sa dávali do priamej súvislosti s ľudskou činnosťou. Obdobie po splne bolo vhodné na činnosti, ktorých cieľom bolo niečo odstrániť. Dom sa mal upratovať, keď mesiac ubúdal, aby sa na ňom nedržal hmyz. Koreňová zelenina sa mala siať začiatkom dorastajúceho Mesiaca, aby mala iba jeden hlavný (a veľký) koreň.
Spln
Rodina sa mala presťahovať do nového domu, keď bol mesiac v splne – to aby sa jej darilo. Toto obdobie bolo priaznivé aj pre zotínanie stromov, ktorých drevo sa malo ďalej spracovávať.
„Keď bou plní mesiac, išli ľudia drevo rúbať na stavbu, lebo do takého dreva sa červi ňechytali. Aj na husle keď bou najplinší mesiac. V zime, keď mrzne a je plní mesiac sa aj hovorí: Hej, mohou bi aj na husle ťajtťi rúbaťi, tak je pekňe.“
Citácia pochádza od zdroja z Dačovho Lomu. Drevo zoťaté na nov rýchlo spráchnivie, alebo sčervie, to vedeli ľudia po celom Slovensku.
Na západnom Slovensku sa hovorilo, že sa človek na mesiac v splne nemá dlho pozerať. V noci, keď zaspí, môžu ho duchovia vyvliecť von a nechať ho chodiť po strechách.
Nov – temný mesiac
Do polovice 20. storočia sa zachovali veršované uvítacie formulky, podľa ktorých mal mesiac v nove zabezpečiť človeku za privítanie zdravie, napríklad v Sebechleboch:
„Vítaj, vítaj, nový hosťu, a žiadna kosť ma v tomto mesiaci nezraní!“
Východní Slovania predpokladali, že počas temného mesiaca (t. j novu) Mesiac žiari vo svete zosnulých (irj, či náv). Temný mesiac je považovaný za nebezpečný, rovnako ako akákoľvek hranica v čase alebo priestore (o polnoci, poludní; prahová hranica, medzi hranicami polí…).
Na Slovensku ľudia verili, že po nove sa nemá siať obilie. Bolo by malé a úroda by bola slabá, alebo by ho nadmerne žral hmyz. Na nov sa mali siať aj uhorky, tekvica, kapusta, mak a podobne.
Verilo sa, že ľudia alebo zvieratá počaté v takom čase majú krátku životnosť. Všetci Slovania verili, že dieťa počaté v na „hraniciach“ (časových i priestorových) zostane bezdetné a neplodné. Aby sa tomu zabránilo, manželia sa takému milovaniu vyhýbali. Tieto presvedčenia o nebezpečenstve novu vznikli z presvedčenia, že „slnko mŕtvych“ v tomto čase svieti vo svete mŕtvych.
Národopisec Ľ. Holuby zaznamenal:
„Stará Anna Zamec-Geľova, zemanka, mi sdíktovala zariekanie, jaké odriekavaly dievky, keď pri novmesiaci chodily na vodu k čarom ľúbostným. Takto čarujúce dievky vítaly nový mesiac:
Vítaj, zavítaj,
Nový kráľ!
Ja teba vítam,
Od teba pýtam
Zdravie, šťastie, požehnanie,
Po smrti královstvo nebeské.“
Zdroje: Horváthová, E.: Mesiac v kozmogonických predstavách ľudu. In: Slovenský národopis, (roč. 20) 1972
Horváthová, E.: Tradičná duchovná kultúra. In: Michálek, J. a kol.: Ľud Hornádskej doliny1989
Holuby, J. Ľ.: Národopisné práce 1958
ÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů; Panorama, 1990