„A veria v Perúna, v Chors, v Sima i Rgla, v Mokoš a vo víly, ktorých je, ako hovoria prekliatí a nerozumní, tridsať sestier, tie považujú za bohyne a obetujú im – kravy im porážajú a kurčatá podrezávajú; a modlia sa k ohňu a nazývajú ho Svarožič. A cesnak bohom pripravujú, keď je u niekoho hostina, vtedy ho kladú do vedier a čiaš a pijú, radujú sa a veselia sa pre svoje modly.“
Takto je Svarožič spomínaný (s ďalšími bohmi) vo východoslovanskej kázni „Slovo někojego christoljubca, revnitělja po pravoi Vere“. Tá pochádza z 11. či 12. storočia. Svarožič je tam vyslovene stotožnený s ohňom.
Táto zmienka, ako aj meno Svarožič (syn Svaroga), ho viac než silne spája s ohňom. Na veľkú úctu Slovanov k ohňu ukazuje obrovské množstvo folklórnych, archeologických, aj iných písomných prameňov.
Polabský Svarožič
Boh Svarožič sa ale prvýkrát objavuje v západnej Európe. V liste kráľovi Henrichovi II. z roku 1008 píše kresťanský mních Bruno. Chce aby ukončil spojenectvo s pohanskými Veletmi, uzavrel mier s Boleslavom Chrabrým a obnovil christianizačné misie medzi Slovanmi:
„Ale ak je to dovolené bez kráľovskej urážky povedať, či je dobré prenasledovať kresťana a mať pohanský národ v priateľstve? Aké spojenie Krista s Belialom, aké porovnanie svetla s tmou; ako sa spojí Svarožič alebo diabol a svätý Maurícius? Ako sa spoja posvätné kopije a zástavy diabla, živiaceho sa ľudskou krvou? Či nepovažuješ za hriech, kráľu, že, aká je to zverskosť vysloviť, kresťanská hlava padá za obeť pod zástavou diabla? Nebolo by lepšie, keby si mal takého muža verného, a s jeho pomocou a radou by si mohol jednak vyberať daň, jednak prinášať sväté kresťanstvo do pohanského mesta. Ako by som chcel, aby ste vládcu, o ktorom hovorím, Boleslava, nepovažovali za nepriateľa, ale za verného sebe samému.“
„V krajine Redárov sa nachádza istý hrad trojuholníkového tvaru s tromi bránami, ktorý sa volá Redgost [Riedegost] a ktorý je zo všetkých strán obklopený veľkou púšťou, nedotknutou rukou obyvateľov. Dve z brán tohto hradu sú otvorené pre všetkých, ktorí doň vstúpia; tretia brána na východnej strane je najmenšia a vedie k jazeru, ktoré sa nachádza vedľa nej a ktoré vyzerá veľmi strašidelne. V záhrade nie je nič okrem chrámu dômyselne postaveného z dreva, ktorého základom sú parohy rôznych zvierat. Jeho vonkajšie steny zdobia rôzne obrazy bohov a bohýň, ako môžu spoznať prizerajúci sa. Vnútri však stoja bohovia vytvorení ľudskými rukami, strašne ozdobení v prilbách a brneniach s vyrytými jednotlivými menami. Prvý z nich sa volá Svarožič (latinsky Zuarasici) a nad ostatných ho ctia a uctievajú všetci pohania. Sú tu aj ich zástavy, ktoré nevyťahujú, iba ak ich potrebujú na vojnovú výpravu, vtedy ich nesú pešiaci.“
S postavou Svaroga môže byť spojené aj slnko. Kanec sa v európskych kultúrach spája so slnkom. Neskôr v kronike sa práve spomína:
„Od dávnych čias sa traduje ďalší omyl, že keď im hrozí kruté vojnové nešťastie, z jazera sa vynorí veľký kanec s bielymi klami a lesknúcou sa srsťou, ktorý sa so strašnými otrasmi váľa v blate a ukazuje sa mnohým svedkom.“
Svarožič u južných Slovanov
V Slovinsku bol známy démon Švaržič, čo dokazuje kult Svarožičov u južných Slovanov. V roku 1952 chorvátsky etnomuzikológ Zvonko Lovrenčević zapísal ľudovú pieseň z obce Ciglena pri Bjelovare, ktorú prezentovala Kate Kuntin (nar. 1868). Pieseň sa v jej rodine spievala na Vianoce až do roku 1980 len doma, nikdy nie v kostole:
„Moj božiću Svarožiću, lunaj le, lunaj le! Ti pohodi naše dvore, lunaj le, lunaj le! Naše dvore i obore, lunaj le, lunaj le! Môj malý Svarožič, lunaj le, lunaj le! Ty navštív náš dvor, lunay le, lunay le! Náš dvor a stajne, lunay le, lunay le!“
Pieseň poznala aj Ivana Brlić-Mažuranić, ktorá ju už v roku 1916 upravenej podobe publikovala. Vložila ju ako „Môj malý Svarožič, zlaté slnko, biely svet!“ do svojej rozprávky.
Rekonštrukcia Svarožiča
Svarožič sa interpretuje ako boh ohňa. V indoeurópskych mytológiách existuje špeciálne božstvo ohňa, ktoré je obdarené mužským pohlavím a dokonca mužskou potenciou, napríklad Agni alebo Atar.
Niektorí bádatelia sa tiež domnievajú, že Svarožič je totožný s Dažbogom. Potvrdzuje to skutočnosť, že meno Svarožič doslova znamená „syn Svaroga“. V prvotnej kronike, ktorá obsahuje výňatok zo slovanského prekladu Kroniky Jána Malalasa, je Dažbog tiež zobrazený ako syn Svaroga. Okrem toho nie je isté, kde bol preklad kroniky urobený. Podľa H. Łowmiańského je argumentom pre bulharský preklad kroniky to, že v bulharčine sa úplne zabudla prípona -ič, -ič. Preto sa v bulharčine Dažbog nazýva „syn Svaroga“ a v iných častiach Slovansského sveta sa nazýva jednoducho Svarožič. Na tomto výklade však nie je všeobecná zhoda. Ako argument proti nemu sa uvádza kázeň svätého otca Jána Zlatoústeho, v ktorej sa spomína Svarožič aj Dažbog. V tom prípade by obaja bohovia boli bratia, synovia Svaroga. Svarožič by mohol byť ekvivalentom indického boha Agniho a Dažbog by bol ekvivalentom Suryu.
