Grgalica bola ženská bytosť so znakmi prírodného ducha. Predstava o nej je len veľmi hrubá, keďže táto bytosť súvisí ešte so staroslovanským kultom duchov oživujúcich a zosobňujúcich prírodné zákony a sily. Výskyt i frekvencia predstáv o grgalici na Slovensku bola v čase národovcov už len sporadická a v ľudových rozprávaniach pomerne zriedkavá. Mizla omnoho skôr ako jej príbuzné – víly, bohynky alebo divožienky.
Grgalicu v okolí Zvolena popisovali ako obrovitú ženu s veľkými nohami, čiernymi ako uhoľ, s rukami ako lopaty, s driekom hrubým ako sud, plecami širokými ako posteľ, s hlavou ako mýtovnica. S očami ako taniere, s rozstrapatenými vlasmi siahajúcimi až po pás a s prsníkmi ako kanvy, prehodenými cez plece.
Keď grgalica dolapila človeka (a nie len dieťa), pchala mu do úst prsia, dokiaľ ho nezadusila. Správanie odkazuje na materinskú úlohu grgalice. Svoju prítomnosť prezrádzala ťahavým húkaním. V okolí Banskej Bystrice jej podobu neopisovali, vedeli len to, že žila v horách a ľuďom bolo známe už len jej žalostné húkanie.
V hrubých rysoch sa grgalica ponáša aj na mamunu. Tá tiež žila v lesoch a často sa pokúšala vymeniť svoje škaredé dieťa za životaschopné ľudské dieťa.
Zdroj: K. Nádaská, J. Michálek; Čerti, bosorky a iné strašidlá; Bratislava 2015