Divožienky sú ženské lesné bytosti, ktoré sa zachovali v českom, slovenskom, lužickom, poľskom, slovinskom a bulharskom folklóre. Mužským náprotivkom divožienky je hejkal, div, alebo divý muž. Divožienky sa podobajú na lesné panny, ale líšia sa od nich svojou krásou. Niektoré črty majú spoločné aj s vílami (s ktorými sa niekedy zamieňajú), a s ludkami.
Divožienky sú väčšinou spomínané ako neatraktívne ženy, ktoré žijú v jaskyniach, majú dlhé prsia, chlpaté telo a dlhé vlasy, ktoré si prehadzujú cez plecia. Často hovoria zvláštne (pozri Veles). Ku každému slovu pridávajú zápor, alebo hovoria odzadu, čím pripomínajú lužických a poľských ludkov. K ľuďom môžu byť priateľské aj zlomyseľné, často vymieňali deti.
Vzhľad a život divožienok
České divožienky obývajli priestranné jaskyne v horách a lesoch. Mali veľkú hranatú hlavu, dlhé a husté vlasmi červenej, alebo čiernej farby. Obliekali sa do krátkej zelenej sukne, živôtika a plášťa zo širokého súkna a v rukách nosili hrubé palice omotané hadmi. Ich domácnosť je zariadená rovnako ako u ľudí. Pečú chlieb z klasov obilia nazbieraného na poli, inak sa živia aj koreňom osladiča (druh paprade), ulovenou zverou a rybami. Zbierajú aj ľan, ktorý za jasných mesačných nocí spriadajú a vyrábajú z neho oblečenie.
Opisujú sa aj ako malé tvory s groteskne veľkou hlavou a dlhými vlasmi. Poznajú tajomstvá prírody, sú dlhoveké a vedia si vyrobiť masti, ktoré ich robia ľahkými a neviditeľnými. Milujú hudbu a tanec, z ktorého vzniká búrka. Na svoje tance lákajú mladých ľudí a potom im dávajú dary, ale vedia ich aj utancovať k smrti – úplne rovnako ako víly.
Divožienky a ľudia
K ľuďom sa zvyčajne správajú priateľsky a zvedavo, radi si od nich požičiavajú veci a bohato sa im za to odmeňujú. Divožienky sa môžu vydať za smrteľníka. V takom prípade sa správajú ako vzorné manželky, ale ak im niekto pripomenie ich pôvod, zmiznú (celkom útlocitne).
Niekedy sa však správajú zlomyseľne, zvádzajú pocestných na scestie a matkám menili deti za svoje škaredé a hlučnné deti. Vymenené dieťa sa nazývalo divous, na Slovensku premieň. Najväčšiu silu majú počas svätojánskej noci a chráni ich pred nimi strúčik cesnaku alebo chlieb s bielou kôrkou.
Lužické „dźiwje žony“ sú biele ženy, ktoré sa zjavujú na poludnie a večer a rady pradú ľan. Dievčatám, ktoré pre divožienky ľan spriadajú, alebo češú, dávajú lístky, ktoré sa menia na zlato. Poľské dziwožony sú zlomyseľné ženy, ktoré si rady berú mladých mužov za milencov a dievčatá za spoločníčky. Sú vysoké, štíhle a bledé. Potulujú sa v skupinách po lesoch a poliach, zabíjajú dospelých šteklením a menia svoje deti za ľudské. Chráni ich pred nimi cesnak, ľubovník, vŕba a kov.
Poliakom, Slovákom a Ukrajincom sú známe bohynky, ktoré sa zamieňajú so sudičkami a tiež menia deti. Slovinci nazývajú divožienky „divje devojke“, alebo „divje dekle“, Bulhari „diva-ta žena“.
Zdroje: K. Nádaská, Čerti, bosorky a iné strašidlá, 2015
J. Máchal, Bájesloví slovanské, 1995
N. Profantová & M. Profant; Encyklopedie slovanských bohů a mýtů 2004
A. Szyjewski ; Religia Słowian 2003
K. Kojder-Demska, „Bohynie, dziwożony, mamuny, czyli skąd się biorą niepełnosprawnych dzieci“