Premieň

Bohynky v noci ukradnú zdravé dieťa a namiesto neho podhodia svoje – takému sa hovorilo premieň. Jeho vzhľad a vlastnosti zodpovedali charakteristikám predstáv o bohynkách. Premieň mohol mať tmavú farbu pleti, telo pokryté chlpmi, násilné správanie, fyzické a psychické odchýlky (napríklad stále plakal). Nerástol, nechodil, nehovoril, bol neustále hladný a trápil okolie krikom. Niekde sa tradovalo, že premieňa môže podhodiť aj striga.

Podľa povery bohynky menili svoje nevydarené deti za zdravé ľudské, najmä keď sa v šiestom týždni nedodržali ochranné praktiky (dieťa opustilo priestor za kútnou plachtou pred vádzkou). Predstava krádeže a výmeny detí za malých premieňov je známa aj iných európskych národov.

K rozšíreným motívom patril príbeh o matke, ktorej bohynka vymenila dieťa za svoje nevzhľadné, pažravé „bogynčatko“. Aby matka získala svoje vlastné dieťa späť, bila vymeneného chlapca vŕbovými palicami, až kým jeho krik neprivolal bohynku. Tá vedela koľká bije a žene vrátila jej skutočné dieťa, hoci často už mŕtve.

Premieň v 19. storočí

Dobšinský v zaznamenal takéto príbehy:

„Za onoho času vložili premieňa do hrnca a pristavili k ohňu, až stryga zľutovala sa nad jeho trápením, vzala si ho odtial a odnesené dieťa navrátila. — Jedni ale rodičia šli s premieňom na odpustky k Duchu Svätému. Cestou odpočívali kdesi pri močidle. Tu z močidla ozve sa ropucha: Quorsum, quorsum? A premieň odpovie jej: Ad Sanctum Spiritum. Otec nahnevá sa: Nuž ty doma ani slova a tuná už aj po latinsky znáš! I miknul premieňa do močidla. Keď vrátil sa domov, sedelo jeho vlastnie dieťa na ohnisku, krásne, červené ako žeriatok. Tiež matky chodily do kostníc prosiť od umrelých, by premieňu títo alebo tučnosti dodali, alebo vzali ho k sebe. Tiež premieňa umyly, zaviazali do prutov a letorostov a tak čakali na novú s ním premenu. V susednej pri nás dedine Budikovanoch ešte len nedávno upiekli veliký pletenec (mrváň, perac) a ces dieru či radšej prázdny stred tohto koláča pretiahli as dva tri ročné dieťa, ktoré za takýto premien považovali.“

Premieň v Čechách a Poľsku

V českom folklóre existuje mnoho pomenovaní pre premenené deti, najčastejšie sú to podhozenec a divous. Iné mená odkazujú na pravú matku dieťaťa. Ľudské dieťa najčastejšie kradla divožienka.

Premieňov v Čechách odhaľovali varením vody vo vaječných škrupinách v prítomnosti osamelého dieťaťa (čo je medzinárodne rozšírený postup). Premieň je pri tomto tajne pozorovaný a jeho pravá povaha sa odhalí na základe jeho zvláštneho správania. Nakoniec ho rodičia bičujú šípovými, alebo lieskovými prútmi, kým neutečie alebo sa neobjaví divá žena, ktorá ľudské dieťa vráti.

V Poľsku bol „odmieniec“ dieťaťom bohyne, mamuny alebo divožienky. Aby sa premieňa zbavili, nechávali ho hladovať, nechali ho na krížnych cestách, polievali ho vodou uvarenou vo vaječných škrupinách, alebo bili brezovými prútmi. Ženy dúfali, že bohyne privolané krikom premieňa vrátia ľudské dieťa a vezmú si svoje.

Premieň sa okrem iného opisoval ako „čert s veľkou hlavou“, škaredé indivíduum, ktoré hlasno a neustále reve, má veľký apetít, veľké brucho, nerozumne hovorí, správa sa násilne a veľmi divne (viď. div). V krakovskej oblasti museli premieňa trikrát udrieť vŕbovým prútom, aby svojím krikom vyvolal ľútosť mamuny. Podobne v oblasti Wroclawi bol známy príbeh o sedliačke, ktorej dieťa vymenili na poli – po tom, ako premieňa zbili prútom, sa objavila bohynka s ľudským dieťaťom. Vyskytli sa žiaľ aj prípady, že „premieň“ bol zabitý, napríklad utopením.

Vajcia, šibanie prútikmi a voda

V snahe o to, aby bohynky vrátili dieťa, sa najčastejšie používali tri praktiky : varenie vody vo vaječných škrupinách, šľahanie prútikmi (z rôznych drevín – vŕba, lieska, breza, šípka…) a topenie s oblievaním. Je zaujímavé, že veľkonočné vajíčka, šibačka a rituálne oblievanie sú práve tie rituálne praktiky jarných sviatkov, ktoré boli tak silné, že sa zachovali aj cez tisícročie cirkevných zákazov.

Zdroje: Máchal, H.: Nákres slovanského bájesloví 1891
A. Navrátilová, Narození a smrt v české lidové kultuře2004
Melicherrčík, A.: Slovenský folklór. Chrestomatia 1959
Pavol Dobšinský; Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery
Magdalena Zowczak, Biblia ludowa : interpretacje wątków biblijnych w kulturze ludowej, 2013