Priadky a páračky

Priadky a páračky peria, to bola hlavná činnosť dedinských žien a dievok od neskorej jesene do skorej jari. Vždy podvečer sa schádzali u niektorej gazdinej, každá si priniesla svoj materiál a náradie – teda kúdele konopy a praslicu, niektoré aj kolovrátok, iné len vretená. V izbe si posadali na stoličky a lavice, postavili praslice, hore na ne pripevnili konopnú kúdeľ a priadli.

Kúďeľná chyža

V mnohých obciach sa takto schádzali dospelé dievčatá v tej istej kúdeľnej chyži na dievčenských priadkach. Mohli tam za nimi prísť aj mládenci, ale nie každý deň – všade mali tieto dni určené po svojom, ale platilo, že to nesmel byť piatok. Ak však mládenci nechodili, dievky sa ich usilovali pričarovať zariekaním alebo drobnými magickými úkonmi, pravdaže so žartovným nádychom. Na priadkach sa mohli zúčastňovať aj obidve skupiny – slobodné dievky aj vydaté ženy. Dievčenské priadky sa nezaobišli bez zábavy, dievčence sa prezliekali napríklad za cigánky, do mužských šiat a podobne, niekedy navštívili inú kúdeľnú izbu. Mohli sa poskladať na pohostenie a pod vedením gazdinej si ho pripravili. Potom sa praslice a kolovraty odložili do kúta. Stoličky a lavice sa dali k stenám, spievalo sa a tancovalo (pravda, len do začiatku adventu a po vianočnom období).

Takýto spôsob trávenia jesenných a zimných večerov nebýval v starších časoch pochuti ani cirkvi, ani vrchnosti. Približne do polovice 19. storočia sa objavujú aj úradné zákazy priadok. Zvyk však prežil, nepochybne aj preto, že spôsob života a práce na tradičnej slovenskej dedine neponúkal takýchto možností spoločenského stretávania veľa. Na priadkach a páračkách sa pospomínalo všetko, čo sa v dedine stalo, prebrali všetky poklesky, ale aj smiešne príhody. Bola to napokon aj príležitosť na počúvanie rozprávok, miestnych príbehov o strašidlách, ale aj na spoločný spev.

Rozprávanie žien

Na páračky (driapačky) peria sa chodilo od novembra až do konca februára alebo do posledného fašiangu. Na Vianoce však mali ženy v pradení prestávku. Perie sa driapalo vždy v skupinách, ktoré si pozvala domáca gazdiná. Niekedy sa v jednej domácnosti pri väčšom množstve peria páralo aj týždeň. Uprostred izby bol veľký stôl, ženy si posadali okolo neho na lavice, do lona položili si nádobu na napárané perie. Na stôl sa vysypala kopa peria – z neho si brali a párali ho (to znamená, že od kostrnky odtrhávali mäkké páperie).

Chodili tam dievky od 14 rokov, vydaté ženy, ba dokonca aj staršie deti, ktoré mali svoj osobitný kútik so stolíkom, kde driapali. Na driapačkách sa rozprávali strašidelné historky o strigách, bohynkách, mátohách a čertoch. Príbehy sa prekladali piesňami a prekáračkami. Ako pohostenie gazdiná navarila kukuričnú alebo krupicovú (grisovú) kašu. Občas sa uvarili celé kukuričné zrná, poliali cukrovou vodou a mletým makom. Varilo sa aj sušené ovocie – jablká, hrušky a slivky.

Priadky, páračky a chlapci

Mládenci zvyčajne stávali pod oblokmi a spievali. Niekedy vystrájali driapačkám aj nie celkom príjemné kúsky, pustili napríklad do izby plnej peria vrabca. Každý večer dostali ženy od domácej gazdinky drobné pohostenie. Na záverečný večer, keď sa už všetko perie v dome podriapalo, bolo pohostenie bohatšie a podávala sa aj pálenka. Prišiel harmonikár, odpratalo sa perie, urobilo miesto v strede izby a tancovalo do hlbokej noci.

Na driapačky chodievali niekedy aj muži, nie však driapať perie, ale zabaviť pracujúce ženy. Niekedy prichádzali po svoje manželky, aby nemuseli ísť samé tmavou nocou. Zvyčajne však chodievali ženy domov v skupinkách a cestu nočnou dedinou si spestrovali opäť strašidelnými príhodami.

Zdroj: Katarína Nádaská; Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch; 2018