Podstatnou súčasťou života Slovanov bola smrť. V dnešnej kultúre je smrť na okraji, vytesnená, ale naši predkovia žili v jej prítomnosti. Starší ľudia sa krok po kroku pripravovali na smrť. Nebolo nezvyčajné, že staré gazdiné si čas od času prevetrávali šaty, ktoré mli určené do rakvy, alebo že si starý hospodár už za života dal vyrobiť truhlu a odložil si ju.
Umieralo sa v podstate len doma (nie v nemocnici), mŕtveho po smrti mali uloženého v dome (nie v dome smútku), doma ho obriadili (neurobila to pohrebná služba) a všetci s ním prichádzali do styku. Deti už od narodenia vídali smrť a mŕtvych ľudí, bola to prirodzená časť života. A to nie len ľudí, ktorí umreli prirodzenou smrťou, ale aj ľudí po úrazoch, na ktorých pozrieť po smrti nebolo príjemné.
Predzvesť smrti
Český etnograf A. Václavík sa pri výskume v Chorvátskom Grobe nokolo roku 1912 stretol s presvedčením, že „v stene každého domu je biely had, ktorého volajú gazda domu (viď. domáci had), neuškodí nikomu, len keď má z domu niekto umieť, tento gazda sa v stene klepoce a dáva tak znamenie blízkej smrti. „To je právda, čujete, ja som to skúsila v našém dome“ uisťovala ma babka Horvátová,“ píše autor.
Predzvesťou smrti mohol byť i sen alebo zvláštne správanie zvierat (kuvikanie kuvika, kikiríkanie sliepky).
Za dôležité sa pokladalo dosiahnuť zmierenie umierajúceho s ľuďmi, prezradenie tajomstiev, odpustenie zlých skutkov vykonaním spovede a prijatím sviatosti posledného pomazania.
Za príčinu smrti bola považovaná „návna kosť“ (kost návná v starej češtine) nachádzajúca sa v mŕtvole. Ide o veľmi starú predstavu (snáď až s baltoslovanskými koreňmi).
Smrť na Slovensku
Vo chvíľach smrti človeku poskytovala starostlivosť jeho rodina. V súvislosti s rozšírenou predstavou, že človek má vopred určený nielen priebeh života (osud), ale aj deň a hodinu skonu, sa smrť veštila: v obdobiach slnovratu z magických rastlín (na Jána Krstiteľa), z rozkrojeného jabĺčka, smeru plameňa sviečky (na Štedrý večer).
Aby skon uľahčili, umierajúceho skladali z postele na ovsenú slamu, alebo plachtu postlanú na zem, používali svätenú vodu, hromničnú sviecu, umývali ho alebo mu dávali piť rastlinné odvary. Na uľahčenie smrti sa mala napríklad odťať hlava čiernemu kohútovi a jeho krv nehať vpiť do zeme vedľa umierajúceho. Bol to zrejme veľmi starý relikt na obete prinášané smrti, prežívajúca v tradičnom myslení od čiar pôvodného duchovna. K smrti patril aj obradový plač.
Smútočnou farbou bola pôvodne biela farba, neskôr sa ňou – pod vplyvom mestskej kultúry – stala čierna. Dospelým do truhly vkladali obľúbené predmety, ktoré si zosnulý želal mať pri sebe.
„Na prévoz“ po smrti
Dospelým sa do truhly dávala aj minca. Je možné, že šlo o pozostatok ďalšej prastarej predstavy o potrebe zaplatiť prievozníkovi za prevezenie na druhý svet. Vo Viničnom sa hovorilo, že je to „na prévoz“.
Stará predstava o prevozníkovi, ktorý za poplatok preváža duše zomrelých cez vodnú plochu na oný svet (do irije, či do návu), sa práve na Slovensku a v Čechách udržala až do minulého storočia. Na Ukrajine plní túto úlohu prievozníka didko. V archeologických nálezoch sú od deviateho storočia mince v ústach, či rukách mŕtveho takmer u všetkých Slovanov.
Inou variantnou prievozníka je most, po ktorom duša prechádza do podsvetia. Obe varianty sú známe na celom euroázijskom kontinente.
Že smrť prichádza „spoza mora“ je predstava, ktorá sa zachovala aj v ľudovej rozprávke Kmotra Smrť:
„Nenáhli, neujdeš!“
Ozrie sa, — a tu len tak zmihoce sa mu v očiach stvora vysoká, vyziabla, bielou plachtou zastretá, ako čo by aj tam bola, aj nebola.
„Milý mocný bože! Ktože si, čože si tu pri mne?“ zavzdychlo sa mu.
„To nikdy neopytuj sa, kto som, čo som,“ vraví tá stvora. „Ja som naveky každému človeku za chrbtom! Povedz radšej, čo tak božekáš a bedákaš?“
Tu vyrozprával bedár všetku svoju biedu, lebo jemu už všetko jedno bolo komu, len či už mal, ako vyžalovať sa tak od srdca.
„Keďže je tak,“ povie tá stvora, „ja ti už len pomôžem. Ale vidíš, dar za dar a zadarmo nič. Nuž aj ty mne voľač kvôli urobíš. Idem ja až hen spoza mora a prvý raz na svete ustala som, čo náhlim sa sem za horu do mesta. Ak ma na chrbte zanesieš a čo len pred bránu, pomôžem ti; ibaže nesmieš zastenať, že som ti ťažká. Ak raz zjajkneš podo mnou, nebude z nášho kmotrovstva nič.“
Thietmar z Merseburgu zaznamenal u Polabských Slovanov vieru, že duša má v ďalšom živote inú úlohu ako v súčasnom. To by sa dalo považovať za náznak učenia o reinkarnácii.
Zdroje: J. Botík a kol.; Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť; 2001
Z. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů; 1990
Pavol Dobšinský; Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery
M. TÉRA; Perun: Bůh hromovládce, 2009