Chors

Chors je slovanský boh s neurčitými funkciami, ktorý sa spomína od 12. storočia. Všeobecne sa interpretuje ako boh slnka, niekedy ako boh mesiaca. Význam slova tiež nie je známy: najčastejšie sa jeho meno spája s iránskym slovom pre slnko, napríklad s perzským xoršid, alebo osetským xor.

Staroruské pramene

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o bohu menom Chors pochádza z Povesti dávnych rokov (12. storočie), ktorá uvádza výpočet božstiev, ktorých sochy vztýčil knieža Vladimír v Kyjeve.:

„A postavil na návrší mimo opevneného dvorca modly: Perúnovi z dreva, hlavu jeho zo striebra a fúzy zo zlata; tiež Chorsovi Dažbogovi, Stribogovi, Simarglovi a Mokoši. Obetovali im a nazývali ich bohmi, brali k nim svojich synov a dcéry a obetovali ich týmto démonom. A poškvrnili zem svojimi obetami a Rus a ten vrch poškvrnoli krvou. Ale milosrdný Boh, nechce smrť hriešnikov, a dnes na tom kopci stojí chrám svätého Vasilija, ako budeme rozprávať neskôr.“

Bezspojkové uvedenie Chorsa a Dažboga môže viesť k stotožňovaniu týchto dvoch božstiev do jedného, ale takýchto bezspojkových spojení je v starých prameňoch množstvo. Chors je jednou zo záhad, ktorou sa vzdelanci z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska už niekoľko storočí zapodievajú. Mnohí vedci Chorsa interpretujú ako „Dažboga Chorsa“ (jedno slnečné božstvo), alebo ako dve slnečné božstvá.

Chors ako boh mesiaca

Druhým prameňom, v ktorom sa Chors spomína, je Slovo o pluku Igorovom: „Všeslav knieža ľudí súdil, kniežatám mestá spravoval a sám ako vlk po nociach sliedil; prv než kohút zaspieval, dobehol z Kyjeva do Tmutorakane a veľkému Chorsovi ako vlk cestu prebehol.“

Na základe tohto textu mnohí bádatelia videli rozhodujúci dôkaz toho, že Chors bol bohom slnka. Keby sa však striktne pridržiavali úryvku zo Slova o pluku Igorovom, v nijakom prípade by im logika nemohla takéto stotožnenie dovoliť. Všeslavov nočný beh, ktorý smeroval podľa citácie miest približne od severu na juh, mohol skrížiť cestu mesiacu. Knieža sa pritom menil na vlkodlaka, ktorý sa objavoval práve len za mesačného svitu.

Chors v kresťanských prameňoch

Iná zmienka spomína Chorsa takto:

„A veria v Perúna, v Chors, v Sima i Rgla, v Mokoš a vo víly, ktorých je, ako hovoria prekliatí a nerozumní, tridsať sestier, tie považujú za bohyne a obetujú im – kravy im porážajú a kurčatá podrezávajú; a modlia sa k ohňu a nazývajú ho Svarožic, a cesnak bohom pripravujú, a keď je u niekoho hostina, vtedy ho kladú do vedier a čiaš a pijú, radovať, veseliť sa pre svoje modly…

Preto sa nehodí, aby kresťan na hostinách a svadbách hral besovské hry, pretože to nemožno nazvať svadbou, ale modloslužbou, ktorej prejavom je tanec, hudba, svetské piesne, ktoré sa spievajú, bubny a všetka obeta nekresťanská, pri ktorej sa modlí k ohňu, k vílam, k Mokoš, k Simovi, ku Rglovi, k Perúnovi, k Volosovi, dobytčiemu bohovi, k Chorsovi, k Rodovi, k Rožaniciam a k všetkým ich prekliatym bohom…“

Boh Chors sa spomína aj v Slove a zjavení svätých apoštolov. V prameni sa Perún a Chors spomínajú ako starci, pričom Chorsovi pripisujú reálny život na Cypre.

Chors sa objavuje aj v apokryfnom texte Balada o troch svätých. Text zaznamenáva rozhovor medzi svätými Bazilom, Gregorom Teológom a Jánom Zlatoústym. Svätý Ján sa pýta: „Z čoho pochádza hrom?“ Svätý Bazil odpovedá: „Dvaja sú anjeli hromu: helénsky starec Perún a židovský Chors.“ V tomto texte sa spája slovanská, kresťanská a bogomilská tradícia, ale nezdá sa dôveryhodné, že by Slovania mali dvoch bohov hromu.

Z týchto prameňov vyplýva, že pri určovaní funkcie boha neexistuje opora ani približné naznačenie významu v písomných zmienkach.

Etymológia

Písomné pramene viac nehovoria. V slovanskom folklóre sa Chors vôbec nenachádza. Ostáva už iba etymológia – veda o histórii a vývoji jazykov. Aj tu je situácia hmlistá. Existuje viacero možných pôvodov mena „Chors“, ale žiadna nie je tak jasná, ako napríklad v prípade slova Perún.

Meno *Chrs bude s najväčšou pravdepodobnosťou iba ruské a bude najskôr výpožičkou z novoperzského xuršit „žiariace slnko“. Na základe tejto etymológie a písomných prameňov sa tajomné ruské božstvo javí ako božstvo slnka. Nemožno však vylúčiť možnosť, že Chors bol bohom mesiaca, pretože o tom do istej miery svedčí prameň azda s najvýpovednejšou hodnotou, Slovo o pluku Igorovom. V tom prípade by sa musel prijať výklad, že Chors je síce výpožičkou z novoperzského xuršit „žiariace slnko“, ale že toto božstvo bolo pravdepodobne tzv. nočné slnko, t. j. mesiac.

Slovanský boh mesiaca: Chors

Nie je známe žiadne božstvo mesiaca u slovanským národov, pritom mnoho rituálov a povestí referuje na mesiac. Iné idoeurópske národy mali božstvá mesiaca, je isté, že Slovania neboli výnimkou a Chors sa tak pýta zaplniť toto prázdne miesto.

Výpočet bohov, ktorým Vladimír postavil na kopci idoly, je nasledujúci: Perún, Dažbog, Chors, Stribog, Simargl a Mokoš. Toto zoradenie zvolil pravoslávny letopisec z nejakého dôvodu. Perún je prvý, pretože ide o najuctievanejšieho z bohov. Nasleduje boh slnka a logicky by mohol nasledovať boh mesiaca – Chors. V ľudových rozprávkach často vystupujú traja bratia – Slnečník, Mesačník a Veterník. Po Chorsovi nasleduje Stribog, ktorý je najčastejšie vykladaný ako božstvo spojené s vetrami. Táto trojica by mohla tvoriť ucelenú skupinu nebeských bratov, z ktorej sa nám zachovali dva fragment. Prvý pochádza z východoslovanského prostredia okolo 12. storočia, druhý už z 19. storočia zo všetkých slovanských oblastí už v podobe ľudových rozprávok.

Zdroje: Martin Pukanec, Etymologický nákres slovanského sveta bohov a démonov (náboženstva a morálky Slovanov); 2013 Nitra
Слово некоего христолюбца и ревнителя по правой вере
TÉRA, Michal. Perun: Bůh hromovládce; Pavel Mervart, 2009
XIV.Aleksander Gieysztor: Mitologia Słowian; 2006
Andrzej Szyjewski: Religia Słowian; 2003
Váňa, Z.; Svět slovanských bohů a démonů; 1990